Otília Divílková

Ocenenie nás zaviedlo do Zariadenia opatrovateľskej služby na Piaristickej ulici. V ústrety nám rezkým krokom vyšla dáma v kvetovaných legínach. Sivé vlasy mala upravené v slušivom účese bez trvalej. Pokojne by mohla hrať v rozprávke o múdrej víle.

Otília, Otilka, ako ju všetci volajú, je najstaršou z troch sestier. Otec zmizol vo vojne a mamička im zomrela, keď mala Otília dvanásť rokov. Nemala to v živote ľahké, no sama hovorí, že prežila krásny život. Vychovala dve dcéry a teraz sa chystá do Dánska na svadbu svojej vnučky. Jediné, čo ju dlho trápilo, bola myšlienka na otca. Nevedela mu odpustiť, že neutiekol z vojny domov, ako to urobili iní. Napokon si osud našiel cestu, ako ich uzmieriť.

Možno aj životné strádanie v nej vybudovalo nadmieru empatie k ľuďom, ktorých osud nešetrí. Najskôr varila polievky pre bezdomovcov. Doma v pätnásťlitrovom hrnci.

„Polievky museli byť husté, aby tam lyžica stála, aby sa z nich najedli,“ spomína Otka.

Kosti jej dával jeden mäsiar. Najťažšie bolo dobre si spočítať vstupné suroviny, aby sa zmestila do sumy, ktorú mohla obetovať na dobrú vec.

„Chodila som za nimi len tak, obyčajne. Chytila ich občas za ruku, vypočula, pohladila,“ povedala.

Neskôr stála pri zrode sociálneho šatníka, ktorý aj dlhý čas viedla. Tam si môžu ľudia zdarma vybrať niečo na seba. K tomu sa pridala jej pomoc v potravinovej banke. Je to projekt, ktorý pravidelne poskytuje sociálne slabým ľuďom základné potraviny. Potravinová banka funguje aj pre pätnástich najnúdznejších v zariadení. Otilka potraviny už nerozďeľuje, má za seba náhradu. Nesedí však nečinne, stále sa stará o kvety, ktorých je na siedmich poschodiach jej domova dosť.

Voľné chvíle si kráti knižkami, krížovkami, osemsmerovkami. Televízor nepozerá, nemá ho tridsaťpäť rokov.

„Má to svoje plusy. Mňa sa nič netýka, žiadny karambol, čo sa stane vo svete,“ hovorí.