Rozhovor so Zuzanou Punovou

V stredu ráno som zamierila do novootvorenej cukrárničky v srdci Trenčína, kde som mala dohodnuté stretnutie s pani Zuzanou Punovou. Hneď ako som vošla, privítala ma útulná atmosféra a príjemná vôňa. Čo si človek však všimol ako prvé, neboli regále plné chutných drobných cukroviniek, ale pani čašníčka, za ktorou som mala namierené. Hoci bolo iba ráno a stolíky boli viac-menej prázdne, pani Zuzana Punová bola večne v pohybe, čo sa tak ľahko pred obedom nepodarí hocikomu. S úsmevom ma privítala, podali sme si ruky a ešte som si ani nestihla zložiť kabát a mala som objednané raňajky. Chlebík bol naozaj chutný, no viac ma zaujímala krátkovlasá čašníčka plná energie, ktorá mi ho priniesla.

Niekto vás nominoval ako človeka, ktorý inšpiruje druhých. Vedeli ste o tom, že vás nominovali?

Áno, vedela som o tom. Z cukrárne Dobrota ma jedna predavačka nominovala.

Poznáte sa?

Poznáme sa, ona vlastne pracuje na stredisku pri poliklinike, kde taktiež pracujem.

Ako ste sa cítili, keď ste sa dozvedeli, že vás nominovala? Boli ste prekvapená?

Áno, veľmi [smiech]. Prekvapilo ma, že niekto môže zrovna mňa nominovať. Ja by som to vôbec nečakala.

Presne o tom je tento projekt, že ľudia nečakajú, že si ich skutky ostatní ľudia všímajú. Na to nadviažem mojou ďalšou otázkou. Čo si myslíte, že si na vás ľudia všímajú najviac?

Mm, neviem. Možno moju dobrú náladu alebo ochotu.

Ako vyzerá váš typický deň v cukrárni?

Otvoríme, nachystáme terasu, zapneme si stroje a pokladňu. Rána sú ešte také menej hektické, skôr pohodové, že sa to všetko dá vystáť.

Je nejaký zákazník alebo moment, na ktorý si spomeniete, keď sa povie „toto je dôvod, prečo to robím“?

Určite áno. Týka sa to viac-menej každého zákazníka na dennej báze. Sú aj noví zákazníci, ale aj obľúbení zákazníci.

Máte radi prácu s ľuďmi?

Áno, veľmi [úsmev]. Neviem si predstaviť napríklad kancelársku robotu. Celý život som vedela, že chcem pracovať s ľuďmi. Odkedy som ukončila školu, venujem sa len gastronómii.

Poďme trochu od práce, bývate v Trenčíne odjakživa alebo ste sa sem prisťahovali?

Ja som sa sem prisťahovala z Dubnice a bývam tu už 12 rokov. Najskôr som bývala na Juhu, no asi pred mesiacom sme sa s mužom a so synom presťahovali na Sihoť.

Je niečo špecifické, čo vás sem priviedlo?

Istotne práca. Po skončení školy som pracovala v Elizabeth, tam som bola 9 rokov. Potom som išla na materskú a odkedy mi skončila, pracujem tu v cukrárni, vlastne už štvrtý rok.

Čo máte na Trenčíne najradšej?

Mám veľmi rada večernú atmosféru, hrad a hlavne ľudí.

Keď je deň ťažký alebo máte zlú náladu, ako sa k tomu staviate, keď musíte byť pre zákazníkov usmiata?

Hlavne si poviem, že to budem musieť vydržať. Nejako sa naladím, že som v práci, je to moja zárobková činnosť, takže sa tak nastavím, že budem fungovať a idem ďalej celý deň.

Je niekto, kto inšpiruje vás?

Môj muž so synom, to je pre mňa prvoradé, rodina. Muž síce pracuje v zahraničí, ale takto fungujeme. Syn má teraz šesť rokov, je prváčik, takže sa z neho obaja tešíme.

autorka rozhovoru: Adela Markechová, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Nella Cíbiková, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

Šport, komunita a radosť z pohybu: príbeh človeka, pre ktorého je pomoc druhým prirodzenosťou

Pán Juraj Hudák nás jedno piatkové ráno privítal na svojom pracovisku s úsmevom a srdečnosťou, ktorá z neho vyžarovala od prvej sekundy. Ešte skôr, než sa začal samotný rozhovor, sa debata rozprúdila pri fotografoch – popýtal sa na ich školu, ktorú kedysi navštevoval aj jeho syn, a okamžite tak prelomil akékoľvek oficiálne ľady. O chvíľku nato sme sa presunuli do spoločenskej miestnosti, kde sme pre fotografov našli to najlepšie svetlo, pohodlne sa usadili a debata sa mohla začať.

Sú ľudia, pre ktorých je pohyb a tvorba komunity takou prirodzenou súčasťou života, že ich aj vlastná nominácia na ocenenie prekvapí. Jedným z nich je aj Juraj Hudák, pôvodom z Horehronia. Šport ho sprevádza od útleho detstva. Medzi športy, ktoré vyskúšal, patrí napríklad hokej, no napokon mu prischla atletika. Dnes ho mrzí, keď vidí, ako sa zmenil prístup k pohybu – najmä u detí. Zaspomínal si na čas „za socíku“, kedy bola školská telesná výchova postavená na poctivých základoch gymnastiky, zatiaľ čo dnešné deti majú často problém spraviť aj obyčajný kotúľ. Aj preto cíti silnú potrebu viesť k športu najmä mladšiu generáciu.

Pri svojej práci s ľuďmi a na podujatiach zažil množstvo silných aj veselých momentov. Jedným z jeho najobľúbenejších je úsmevný až dojímavý príbeh o deťoch z Kremnice, konkrétne zo školy pre sluchovo postihnutých. Deti na súťaži ironicky vyhrali MP3 prehrávače. Aj keď ich nemohli využiť tradičným spôsobom, ich čistá a nefalšovaná radosť zo získanej ceny bola nezabudnuteľná.

O dobrých susedoch aj mikrofóne

Ako obyvateľ Trenčína, presnejšie sídliska Juh, prikladá veľký význam medziľudským vzťahom. Byť „dobrým susedom“ je preňho v dnešnej dobe kľúčové. Zatiaľ čo s rodinou sa človek v prípade zlých vzťahov obchádzať môže, so susedmi sa stretáva každodenne. Rád spomína na staré časy, keď sa v obytných domoch poznal celý vchod, ba dokonca činžiak, a ľudia si prirodzene pomáhali. To je preňho hodnota, ktorú sa oplatí udržiavať aj dnes.

Pomoc druhým pritom podľa neho nemusí mať vždy len podobu veľkých projektov či charitatívnych behov. Sú to aj úplné drobnosti, ktoré zostávajú skryté pred zrakom verejnosti. Nie je to až tak dávno, čo na ulici jednoducho pomohol so zaviazaním šnúrky na topánke hendikepovanej slečne, zatiaľ čo ostatní okoloidúci sa len prizerali.

Na športových a komunitných akciách ho ľudia často vídajú s mikrofónom v ruke, no nebolo to tak odjakživa. K moderovaniu sa dostal aj vďaka bratovi, ktorý sa venuje moderovaniu v kultúrnej sfére. Keď brat určitú ponuku nevzal, rozhodol sa to skúsiť sám. Začiatky boli podľa jeho slov občas „koktavé“, no dnes je preňho najväčšou odmenou z pódia to, keď dokáže ľudí úprimne rozosmiať a vyčariť im úsmev na tvári. Sám o sebe vraví, že ho dobre vystihuje porekadlo „čo na srdci, to na jazyku“, čo je pri moderovaní určite výhodou. Zákulisie pretekov tak často odľahčí trefnou poznámkou, napríklad o bežcovi s výraznými fúzami, ktorého výstižne okomentoval: „Beží pán s najkrajšími fúzami,“ alebo o profesionálnych chodcoch, ktorí sa zúčastnili jedného z behov: „Chodci práve obehli bežcov.“

Mesto, ktoré sa mení k lepšiemu

V Trenčíne žije už vyše dvadsať rokov a jednoznačne nedá dopustiť na prírodu v okolí. Jedným z jeho obľúbených miest na beh je Brezina, neďaleko jeho bydliska. Páči sa mu, že prírodu má „na skok“. Vníma aj to, ako sa mesto v priebehu rokov posunulo vpred. Pamätá si časy, keď bol Trenčín podstatne špinavší a ľudia si s odpadkami ťažkú hlavu nerobili. Keď v minulosti upozornil rodinu, ktorá vyhodila smeti len tak na zem, dočkal sa namiesto vďaky len opovržlivých pohľadov. Podotkol, že aj na Balkáne, o ktorom sa často hovorí ako o špinavšom regióne, bolo voľakedy čistejšie než u nás.

Pán Hudák najradšej cestuje autom, takže má pobehané rôzne podujatia v okolí Slovenska – či už v Rakúsku, Česku alebo na spomínanom Balkáne. Spomína si na podujatia na Balkáne, kde boli kedysi ako jediní cudzinci obrovskou atrakciou a miestni ich prijali s veľkým nadšením. Láska k behu a spájaniu ľudí ho napokon priviedla aj k tvorbe vlastných akcií, s kamarátom dokonca vytvorili Beh československého priateľstva, ktorý sa beží priamo na spoločnej hranici.

Ako začať a nebrať sa príliš vážne

Pre každého, kto nad pomáhaním alebo nad prvým bežeckým krokom iba uvažuje a chýba mu odvaha, má jasný odkaz: treba začať pomaly, rozvážne a hlavne sa hneď necítiť ako majster sveta. Keď na trať postavíte svoje vlastné ego, šport stráca zmysel. Mrzí ho, keď na podujatiach vidí bežcov, ktorí sa silou-mocou snažia predbehnúť každého okolo seba, hoci ich vlastné telo vysiela jasné varovné signály. Prehnaná ambicióznosť v športe často vedie len k úrazom, zbytočnému preťaženiu a bolesti. Sám pripomína, že pohyb nemá byť o neustálom prekonávaní limitov za každú cenu. Beh aj celý šport treba brať predovšetkým s nadhľadom, humorom a bez zbytočného tlaku na výsledky.

Na konci rozhovoru zavtipkoval, že pre ekonomiku sú najhorší asi cyklisti – nekupujú autá, nevytvárajú zisk pre benzínky a keďže sú zdraví, trpia aj doktori. V dnešnej dobe, kedy sa každý naháňa za medailami a výkonmi, pripomína silu obyčajnej radosti z pohybu. Sám totiž najradšej behá jednoducho pre radosť… a ideálne za jedno dobré pivko po dobehu.

autorka textu: Timea Beláková, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Nela Hajdínová, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

Rozhovor s Máriou Dutkovou, organizátorkou festivalu HoryZonty

Za úspešnými podujatiami sa často skrývajú ľudia, ktorých práca sa neodohráva len pred očami verejnosti, ale predovšetkým v zákulisí. Ľudia, ktorí svojím nadšením, vytrvalosťou a osobným nasadením dokážu vytvárať niečo, čo má význam aj pre širšiu komunitu. Jednou z takýchto osobností je Mária Dutková, ktorá stojí za organizáciou festivalu dobrodružných filmov HoryZonty v Trenčíne. Jej profesijná cesta sa začínala v školskom prostredí, no postupne ju priviedla aj k podujatiu, ktoré približuje svet hôr, športu a dobrodružstva. V nasledujúcom rozhovore sme sa rozprávali o jej životnej ceste, začiatkoch festivalu aj o práci, ktorá sa za jeho úspechom skrýva.

1. Vaša profesijná cesta sa začala za katedrou, na hodinách telesnej výchovy a anglického jazyka. Pôsobili ste aj na základnej škole, ktorú som ako dieťa navštevovala,  a neskôr aj na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Trenčíne.  Ako ste sa dostali zo školského prostredia k organizovaniu úspešného festivalu dobrodružných filmov, HoryZonty?

Myslím si, že tá cesta bola viac-menej prirodzená. Ako telocvikárka som mala vždy blízko k športu a sama som sa aktívne venovala aktivitám v prírode. Zároveň som bola súčasťou komunity ľudí, ktorých spájala vášeň pre hory, cestovanie a dobrodružstvo. A práve z túžby podeliť sa o zážitky a príbehy z ich ciest a športových výprav sa postupne zrodila myšlienka festivalu HoryZonty.

A tak sme sa v spolupráci s naším kamarátom Alanom Formánkom, organizátorom festivalu Hory a mesto v Bratislave, rozhodli skúsiť niečo podobné aj v Trenčíne. Hneď prvý ročník zaznamenal veľký úspech, čo nás motivovalo pokračovať. A pokračujeme dodnes.

2. Šport je, zdá sa, neodmysliteľnou súčasťou vášho života. Ktoré športy vás najviac oslovili? Ktorým sa venujete dodnes ? Čo pre vás šport  znamená a čo vám prináša v osobnom  aj v profesijnom živote?

K športu som nebola nejako špeciálne vedená rodičmi, no mala som to asi v sebe. Bavilo ma pohybovať sa, jednoducho byť aktívna. Na základnej škole som robila atletiku, hádzanú, potom prišla turistika s rodičmi. Keďže mi to však nestačilo, začala som s lezením, ktoré sa stalo mojou celoživotnou vášňou a dodnes je pre mňa prioritou. Som športový typ. Tak ako niekto musí ísť na kávu, tak ja si potrebujem ísť zacvičiť. Okrem lezenia rada bicyklujem, plávam, behám, v zime lyžujem…

3. Organizovanie festivalu si vyžaduje množstvo času, energie a často aj obety. Máte pre svoje športové aktivity a festivalovú prácu podporu a pochopenie v rodine? Našiel sa vo vašej rodine niekto, kto kráča vo vašich športových šľapajach?

Bezpochyby. Taký veľký projekt, akým sa HoryZonty stali prakticky už od prvého ročníka, by nemohol stáť na pleciach jedného človeka. V začiatkoch sa do organizovania zapájala celá naša rodina. Pomáhali mi dcéry, ktoré vtedy ešte žili doma, a samozrejme manžel, ktorý je mi dodnes veľkou oporou. Dcéry už majú svoje životy mimo domova, takže z rodiny zostávame pri organizovaní festivalu najmä my dvaja. Okrem toho mám okolo seba skvelý tím ľudí. Spolu je nás osem a každý má svoju oblasť, za ktorú zodpovedá. Spoločne tak vytvárame festival v podobe, v akej ho dnes návštevníci poznajú.

4. Spomeňme si na začiatky festivalu HoryZonty. S akou myšlienkou a ambíciami  tento projekt vznikal, a čo prispelo k tomu, že sa vypracoval do dnešnej podoby?

Na začiatku sme nemali žiadne veľké ambície. Išli sme do takzvanej čiernej diery, vôbec sme nevedeli, čo môžeme očakávať. Chceli sme si jednoducho vyskúšať, či naša myšlienka osloví ľudí. Hneď prvý ročník však zaznamenal veľký úspech, čo nás motivovalo pokračovať. Festival sa postupne začal rozrastať. K filmom a hosťom pribúdali rôzne sprievodné podujatia a s rastúcim rozmerom festivalu sa prirodzene rozširoval aj náš organizačný tím.

5. Festival dnes ponúka dobrodružné filmy z rôznych krajín a kultúr. Aké zastúpenie majú slovenské filmy v porovnaní so zahraničnými snímkami? A aké miesto podľa vás HoryZonty zaujímajú medzi európskymi či svetovými festivalmi horských filmov?

Žiaľ, musím skonštatovať, že na Slovensku nemáme veľmi širokú základňu tvorcov outdoorových filmov, čo mám potvrdené aj v rozhovoroch so samotnými režisérmi. Slovenské snímky preto tvoria približne pätinu nášho festivalového programu. Samozrejme, radi by sme im dali väčší priestor, no keďže domáca produkcia je pomerne obmedzená, nemáme až taký široký výber. Väčšinu programu preto tvoria zahraničné filmy.

Pokiaľ ide o naše postavenie medzi európskymi či svetovými festivalmi, nemáme ambíciu sa s nimi porovnávať. HoryZonty majú predovšetkým regionálny charakter a oslovujú najmä slovenské publikum. Poznáme našich divákov, vieme, čo ich zaujíma a čo dokážu oceniť. Aj preto pri výbere hostí nehľadáme nevyhnutne svetoznáme mená, ale predovšetkým zaujímavé osobnosti, ktoré majú čo povedať a dokážu svojimi príbehmi ľudí osloviť. Práve v tom vidím silu a jedinečnosť nášho festivalu.

6. Za každým úspešným festivalom je množstvo práce, ktorú divák často nevidí. Čo je pre vás pri organizovaní HoryZontov najťažšie a čo vás naopak napriek všetkým prekážkam motivuje pokračovať?

Asi by som nevedela povedať, čo je najťažšie. Je to súvislá práca. Jeden festival sa skončí a už v priebehu týždňa začíname pripravovať projekty na nasledujúci rok. Človek si niekedy ani nestihne naplno vychutnať atmosféru toho, čo sme prežili, spracovať všetky dojmy a zážitky, a už sa musíme posúvať k ďalšiemu ročníku. Príprava festivalu je vlastne množstvo drobných úloh, ktoré spolu vytvárajú jeden veľký celok. Má svoje jednotlivé fázy, no nemyslím si, že by sa dalo povedať, že niektorá je vyslovene náročnejšia a po jej zvládnutí už pôjde všetko ľahšie. Pokiaľ nepríde nejaký vážnejší problém zvonku, je to predovšetkým nepretržitá práca, ktorá sa nikdy celkom nekončí.

7. Festival má za sebou niekoľko úspešných ročníkov, počas ktorých sa predstavilo množstvo filmov z rôznych kútov sveta. Neoddeliteľnou súčasťou podujatia sú však aj ich tvorcovia, športovci a ďalší zaujímaví hostia. Ktorých hostí si najviac ceníte a na ktorých ste obzvlášť hrdá, že sa vám ich podarilo privítať na festivale?

Keďže sama leziem, osobitné miesto medzi našimi hosťami majú pre mňa osobnosti z horolezeckého sveta. Veľmi si vážim, že naše pozvanie prijali také významné mená ako poľský horolezec Piotr Pustelnik či slovinský alpinista Silvo Karo. Zo slovenských osobností by som určite spomenula Petra Hámora, jedného z našich najvýznamnejších horolezcov, dokumentaristu Pavla Barabáša či Viktora Beránka, dlhoročného chatára pod Rysmi.

Nerada by som však niekoho uprednostňovala. Každý z našich hostí prináša na festival niečo výnimočné a vždy ma úprimne teší, keď ľudia, ktorých si vážime a chceme ich predstaviť nášmu publiku, prijmú naše pozvanie.

8. Keďže prípravy na tohtoročný festival HoryZonty vrcholia, prezradili  by ste nám nejakú pikantnú, úsmevnú alebo dosiaľ neznámu pikošku, ktorá by divákom priblížila festival aj z druhej strany?

Neviem, či máme počas príprav až také pikantné historky (s úsmevom). Je to práca ako každá iná. Možno by však bolo zaujímavé prezradiť, ako vlastne funguje náš tím. Som jediná, ktorá sa festivalu venuje na plný úväzok, ostatní majú svoje zamestnania a na HoryZontoch pracujú vo voľnom čase. A tak sa festivalové záležitosti často riešia pri celkom bežných aktivitách. S jednou kamarátkou chodievam behať a popritom preberáme festival. S ďalším kamarátom sa dohodneme, že zájdeme na „koláčik“, a napokon opäť skončíme pri festivalových témach. Iná kamarátka má malú dcérku, takže keď prídu na návštevu, hráme sa s malou a medzitým riešime organizačné záležitosti.

U nás to teda nefunguje tak, že ako šéfka zvolám poradu a rozdám úlohy. V dnešnej uponáhľanej dobe sa snažíme zladiť festivalové povinnosti s pracovným a osobným životom každého z nás. A práve vďaka ochote a nadšeniu týchto ľudí sa nám darí HoryZonty každý rok pripraviť.

9. Na aké sprievodné podujatia sa môžu diváci tento rok tešiť?

Sprievodné podujatia, ktoré sa tradične konajú v sobotu dopoludnia v centre mesta zostávajú viac-menej rovnaké. Nebude chýbať festivalový beh, ktorý tento rok oslávi už svoj pätnásty ročník, ani obľúbený Nosičov sen. FestArt pripraví workshopy pre deti aj dospelých. Po približne troch rokoch sa navyše vracajú psie záprahy, ktoré sme pre rekonštrukciu priestranstva pred ODA nemohli organizovať. Veríme, že nám bude priať počasie a návštevníci si budú môcť všetky tieto aktivity naplno užiť.

10. A na záver otázka na osobný úspech: Ktorého tohtoročného hosťa alebo účastníka považujete za svoj najväčší „úlovok“ – teda za osobnosť, ktorú sa vám podarilo na festival dostať a z ktorej máte osobitnú radosť?

Vždy mám radosť zo všetkých hostí, ktorých sa nám podarí privítať na festivale. Nie je to totiž také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Niektorí sú často na cestách, iným nevyhovuje termín a pre ľudí, ktorí nie sú zvyknutí vystupovať pred publikom, môže byť prekážkou aj tréma.

Tento rok mám však osobitnú radosť z účasti Aničky Slancovej, ktorá bude našou prvou hostkou so zdravotným znevýhodnením v hlavnom programe. Je to športovkyňa, ktorá pred tromi rokmi utrpela pri cyklistických pretekoch vážny úraz a zostala na vozíku. Napriek tomu sa dokázala vrátiť k aktívnemu športovaniu. Opäť jazdí na bicykli, hrá basketbal a venuje sa aj kiteboardingu.

Ani cesta k jej účasti nebola celkom jednoduchá. Najskôr sa mi dlho nedarilo získať na ňu kontakt, a keď sme sa konečne spojili, nebola si istá, či sa na vystúpenie pred publikom cíti. Navyše musela zladiť termín festivalu so svojimi tréningami. O to viac si vážim, že napokon naše pozvanie prijala, a veľmi sa na jej stretnutie s divákmi teším.

Myslím si, že môžem skonštatovať, že diváci sa majú na čo tešiť, či už z hľadiska sprievodných podujatí alebo z hľadiska dobrodružných filmov a hostí. Je ešte niečo čo by ste chceli divákom na záver odkázať?

Veľmi sa teším, že sa opäť stretneme a spoločne si vychutnáme tú našu jedinečnú horyzonťácku atmosféru. Verím, že si diváci festival užijú rovnako, ako si my užívame jeho prípravy.

autorka rozhovoru: Nella Kotláriková, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Natália Jablončíková, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

Od cukrárky k obľúbenej pani učiteľke

Vošli sme do prostredia materskej školy, ja, fotografka a fotograf. Rozhodli sme sa, že napriek trochu chladnému počasiu, zostaneme vonku a usadili sme sa na pneumatikách za škôlkou. A hneď som sa pustila do rozhovoru s Bc. Klaudiou Oravcovou.

Vybrala som si Vás preto, že ste mi z rozhovoru, ktorý ste mali s EHMK, prišli sympatická a páčilo sa mi, aký ste mali cit pre svoju prácu. A ešte mi táto možnosť padla do oka, pretože som chodila do tejto škôlky.

Chcela som sa Vás spýtať hneď na úvod, keďže viem, že vaše pôvodné zamestnanie bolo v mliekarni, prečo ste si ho vybrali?

„Mám vyštudovanú strednú školu cukrár-pekár a chcela som v tomto odbore aj zostať, lenže, keď som začala chodiť na vysokú, tak chémia bola ťažká. Nechcela som rodičom míňať financie na doučovanie a podobne. A hlavne, nevedela som, či sa v tom uplatním. Bolo to ťažké aj preto, že učitelia na vysokej škole boli veľmi prísni a nebavilo ma to. Dala som si rok pauzu od vysokej školy a počas toho roku som sa obzerala, kam prejsť. Vždy ma to ťahalo k tomu učiteľstvu, chcela som aj telesnú učiť, ale od toho ma odhovárali. Takže potom to padlo na deti v škôlke.“

Máte nejaké rady pre niekoho, kto zistí, že jeho povolanie nie je pre neho to pravé?

„Keď je chtíč, vždy sa dá. Ja hovorím, že treba hlavne skúsiť. Aj keď to druhé nebude baviť, vždy sa to dá zmeniť, len treba začať. Keď nie je ten chtíč, treba ísť. Keď sa aj bojíte nejakého predmetu, netreba sa báť, treba to skúsiť a mať odhodlanie.“

V nominačnom liste od rodičov niektorého z detí bolo spomenuté, že organizujete rôzne vystúpenia. Akým spôsobom k tomu motivujete deti?

„Motiváciu nejakú špeciálnu nemám asi žiadnu. Skôr hľadím na tie deti, či ich to baví. My sme škôlka zameraná aj na ľudové tradície a snažíme sa tam hlavne pretavovať ľudové piesne. Všimla som si, že aj keď vytiahnem nejakú pieseň, ktorá nie je ľudová, takú modernejšiu, baví ich to, ale niekedy sa stane, že to zabudnú skôr. Ale ľudové si držia so sebou. Už len keď im poviem názov, hneď si spomenú na text a idú. Videla som na ich očiach a v ich postoji k besiedkam, že ich to bavilo. Aj sme si piesne rozoberali, a keď tam bolo nejaké ľudové slovíčko, ktorému nerozumeli, pýtala som sa ich, čo to asi tak môže znamenať a aj oni sa mňa potom pýtali na slovíčka. A keď nesprávne odpovedali, naviedla som ich k správnemu významu.“

Čo je vaša obľúbená akcia z tých, čo plánujete?

„Z minulého roku, keď som mala predškolákov, všetky akcie boli pekné. Ale najviac sa mi páčilo asi stavanie mája. Všetci boli ľudovo poobliekaní, išli sme s májom dokola a spievali sme piesne. Potom mali deti takú krátku scénku pri škôlke. Veľmi ich to bavilo, asi najviac zo všetkého, že tam mali viacero tých prestupov, že neboli na jednom mieste. Prvýkrát som takto nacvičovala s predškolákmi scénku a aj s kolegyňou. Musím povedať, že obidve sme si pomáhali a bez toho by to nešlo. Takže ide o to pomáhať si navzájom a tie deti to potom bude aj viacej baviť.“

Chcela som sa spýtať, či sa v škôlke stále nesie obed na vozíku do stredu miestnosti a deti sa dajú do radu pred vozík, ako keď som sem ja chodila.

„Áno, je to tak, nezmenilo sa to. Malinkáčom ešte dávame jedlo my, lebo ešte si len zvykajú na škôlku, ale postupne, keď sú starší, sa ich snažíme viac naviesť k samostatnosti. Ale keď niekto má problém, tak pomôžeme, samozrejme. Ale áno, je to tak, príde vozík, najeme sa a potom vozík odvezú deti. Nemáme tu priestor, aby sme tu mali kuchyňu. Možno, že sú rovnaké aj tie vozíky.“

Aká je vaša obľúbená nátierka v škôlke?

„Joj, moja obľúbená nátierka, skús si tipnúť… Mám rada sladké.“

Moc si ich nepamätám, len viem, že bývala rybacia a že som ju nemala rada a potom som si na ňu zvykla.

„Rybacia už nebola veľmi dlho. Prevládajú také cibuľové, to nemám rada ani ja, ale najradšej mám čokoládovú. Ale tá býva tiež veľmi málinko. Keď sú tekvičkové slávnosti, tak rodičia chcú recepty: z čokoládovej, mrkvovej, špenátovej a všetky sú výborné!“

Teraz odbočím trochu od škôlky. Sú nejaké knihy, ktoré máte najradšej a ktoré by ste odporučili z vašich obľúbených žánrov?

„Fúha. Jednoduchšia otázka by nebola? No, to si mi mala dať túto otázku ešte včera. Teraz čítam Nad Oázou svetla a tmy. Veľmi sa mi páči ten príbeh, tá krajina… Normálne si ma zaskočila. Najobľúbenejšiu sériu z fantasy mám Trón zo skla. Z detektívok mám toho menej prečítaného, ale tam mám najobľúbenejšieho Šepkára. Z romantických mám teraz obľúbenú autorku Ali Hazelwood. Napísala Absenciu Lásky aj Hypotézu lásky, atď. Mám toho strašne veľa prečítaného, to sa nedá vybrať len takto! Ale ďakujem. A o prírode mám najradšej Malý strom. Je to o takom chlapcovi, ktorý bol pôvodným obyvateľovi Ameriky. Vyrastá so starými rodičmi a je tam také prepojenie s prírodou, vnímanie toho, že neubližujeme prírode.“

Keď došli otázky, sme všetci štyria zdieľali medzi sebou zážitky zo škôlky a zo základnej školy. Zdieľam však iba to, o čo sa s nami podelila pani učiteľka Klaudia.

„Chodila som do dedinskej škôlky. Bola tam iba jedna trieda, v ktorej sme boli všetci spojení dokopy. Nútili ma tam jesť a mamka tam potom ‚spravila poriadok‘, že: ‚Nenúťte ju, keď bude chcieť, tak sa naje.‘“

„Väčšinou som inklinovala k tým deťom, s ktorými sa ostatné deti menej bavili, ja som vždy išla k nim. Aj keď prišli napríklad na dedinu decká k starým rodičom a nemali kamošov, tak ja hneď: ‚Čauteee!‘ a už som bola u nich a mama ma potom zháňala na bicykli, ‚Kde si bola?!‘“

„Ja nie som z Trenčína. Chodila som na základnú školu v Zlatníkoch. A tam sa raz stalo, že sa rozbilo okno päťcentovkou a prišla učiteľka: ‚Ako ste rozbili okno päťcentovkou!?‘“

A mali ste v škôlke aj nejakú učiteľku, ktorá vás inšpirovala k tomuto povolaniu?

„Učiteľky boli super. Musím povedať, že nemám nijakého krivého slova. K tomu jedeniu, ony chceli hlavne, aby sme neboli hladní. Mám svoju učiteľku aj za susedu a môžem povedať, že ma aj inšpirovala. Ona mala také priateľské, veľmi prijateľné správanie. Potom, keď som už bola na strednej, tak som jej aj oznamko bola zaniesť. Veľmi pekne spomínam na škôlku.“

Celý rozhovor bol veľmi milý a veselý, aj keď vcelku dosť neformálny. Pani učiteľka sa musela naďalej ísť venovať svojim „deckám“, a teda sme sa rozlúčili.

„Kedy sa ešte stretneme, čo? Vyťahujeme kalendáre?“

autorka rozhovoru: Amália Griffin, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autor fotografií: Adrian Weiss, študent Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

ZA MASKOU (PANTO)MÍMA

Predstavte si, že by ste dokázali rozosmiať 10 000 ľudí bez jediného slova. Pre Vladimíra Kulíška to rozhodne nepredstavuje žiadny problém. „Aj keby nosorožec videl moje predstavenie, musí ho pochopiť!“ Presne tak znie jeho divadelné heslo. Prostredníctvom pantomímy dokáže vyčariť úsmev na tvári domácemu aj zahraničnému publiku, no najmä na miestach, ktoré potrebujú načerpať do života trochu radosti. Za maskou míma sa však neskrýva len humor. Bývalý profesionálny vojak, vášnivý cestovateľ a výrazná trenčianska osobnosť nám rozpovie príbeh plný nečakaných zvratov, dojemných stretnutí a zážitkov. Ako svojím umením spôsobil „prvú dopravnú zápchu v Trenčíne“? Čím sa líši pódium v Číne a Vietname od toho nášho? Aj to nám prezradil Vladimír Kulíšek.

Väčšina ľudí si Vaše meno spája s pantomímou. Čo by však napadlo Vám, keby ste sa mali predstaviť bez toho, aby ste spomenuli divadlo?

Mňa baví všetko, čo robím. Je to istým spôsobom problém, keďže toho robím naozaj veľa, či už sú to neziskové aktivity v prospech ľudí so zdravotným znevýhodnením alebo kultúrne podujatia, ktoré organizujem pre mesto Trenčín. Ťažko nájsť niečo, čo by sa z toho množstva dalo vypichnúť. Jednou z pre mňa najdôležitejších činností je meditácia. Pomáha mi zvládnuť všetky veci, ktorým sa venujem.

Pozorovali ste niekedy ľudí a pristihli ste sa niekedy pri tom, ako si hovoríte „toto by bola skvelá pantomíma“? Je to spôsob, ako vzniká Vaše nové divadelné číslo?

Samozrejme, že herci väčšinou čerpajú aj zo sveta okolo seba, ale to nie je úplne môj prípad. Ja som skôr typ umelca, ktorý si sadne a píše. Nazývam to „umenie na počkanie“. Je to zvláštne, ale zvyčajne tvorím cielene. Kedysi sme s mojím kolegom zvykli zverejniť na našu webovú stránku plánovaný program, no pripravili sme ho až vtedy, keď si ho niekto naozaj objednal.

Vaše pôvodné povolanie bolo profesionálny vojak. Kedy ste prvýkrát pocítili, že Vás život ťahá úplne iným smerom a museli ste v sebe niečo zásadné prekonať?

Rozhodol som sa tak po piatich mesiacoch na vysokej škole. Zistil som, že to nie je práca pre mňa. Vysokú vojenskú školu som však doštudoval a uplatnil som sa vo vojenskej sfére, kde som výborne prosperoval. Už na strednej škole som sa venoval umeniu – spieval som, tancoval, recitoval, dokonca aj hrával na husle. Na vysokej škole som začal robiť pantomímu, zvyčajne som ju hral pred svojimi spolužiakmi. Zachránila ma revolúcia. Povedal som si: „Pokiaľ chcem z armády utiecť, tak teraz“.

Keby ste sa dnes stretli so svojím mladším ja v uniforme, čo by ste mu odkázali?

Meditácia ma naučila, že minulosť je prach. Neobzerajme sa za tým, čo bolo. Vojenská škola vo mne upevnila zmysel pre disciplínu a povinnosť. V živote je všetko tak, ako má byť a presne to sa odzrkadľuje aj v mojom živote a v mojej kariére.

10 000 divákov je obrovské publikum. Ako ste sa cítili tesne pred vystúpením v Číne a čo sa odohralo počas tohto nezabudnuteľného predstavenia?

Nakúkal som spoza opony do hľadiska, kam neprestajne prichádzali noví diváci. Boli to čínski vojaci. Tipoval som veľké číslo, ale určite som nepredpokladal také veľké publikum. Neskôr som sa dozvedel, že tam je naozaj 10 000 ľudí, čo sa aj dalo zrátať, keďže stáli v presne uhladených radoch. Vystúpil som na javisko, zapískal na píšťalku a zdvihol ruky hore. Zrazu sa tá obrovská masa ľudí na môj pokyn naraz postavila a hneď na to posadila naspäť. Bol to priam strašidelný pocit, keď som si uvedomil, že ľudia v zadných radoch ma ani nemohli poriadne vidieť. Bola to dokonalá reťazová reakcia. Bol som však vo svojom svete, kde zabúdam na stres a zodpovednosť. Osmelil ma adrenalín a odohral som predstavenie rovnako, ako keby som hral pre menšie publikum.

Platí porekadlo „sto ľudí, sto chutí“ aj pri vystupovaní v rôznych krajinách sveta? Museli ste niekedy prispôsobiť svoje umenie normám a humoru krajiny, v ktorej ste hrali?

Keď chodievam na besedy pre mladých ľudí, kladiem dôraz na dve veci: „cestujte a tvorte“. Precestoval som celý svet a všetkým odporúčam to isté. Cez svoje predstavenia som precestoval aj Áziu. Tam som si všimol veľký rozdiel v temperamente. Globálne však platí, že humor vnímajú všetci rovnako. Je to v podstate spoločná reč nás všetkých. Rozdiel som však pocítil, keď som v Číne manažoval tanečno-akrobatickú skupinu. Keď som sedel po šiestich týždňoch v lietadle domov, hovoril som si: „Keď som prežil toto, prežijem už všetko!“. Nádoba pre vodné predstavenie našich akrobatiek začala v okamihu, ako do nej vstúpili, praskať. Každý jeden deň počas tohto turné som zažíval veľké šoky.

Čo Vás naučil život, čo sa nedá naučiť na žiadnej umeleckej škole?

Skúsenosti ma naučili vyjadriť emóciu tak, aby ju diváci naozaj prežili. Herec musí hlavne sám na javisku cítiť to, čo hrá, aby ľudí presvedčil.

Ku ktorému predstaveniu sa vraciate najradšej?

Najradšej mám predstavenie „Smetiak“. Nemusím riešiť kostým, keďže tam hrám bezdomovca. Toto predstavenie má zo všetkých najväčšiu hĺbku. Hráme ho pre všetkých – pre deti aj dospelých. Je pre mňa fyzicky najnáročnejšie. Teraz sa musím sústrediť na november, keďže ho odohrám 17-krát.

Jedným z Vašich najznámejších stvárnení je aj Charlie Chaplin. Ako by sa zachoval on v dnešnom svete?

Jeden z jeho filmov sa nazýva Diktátor. Kritizoval v ňom nedemokratický režim. V súčasnosti by sa na tému dnešnej spoločenskej krízy pravdepodobne tiež vyjadril prostredníctvom svojho umenia. Tento divadelný žáner ale pomaly zaniká a mnohí mladí ľudia ho už vôbec nepoznajú.

Čo vás po rokoch na javisku stále dokáže prekvapiť?

V podstate ma nedokáže nejako výrazne prekvapiť už nič. Počas svojich predstavení vyvolávam divákov na javisko. Každý vymyslí niečo nové a prinesie so sebou na javisko reakciu, s ktorou musím improvizovane začať hrať. Keď hrávam s mojou nadáciou – Počuť srdcom – predstavenia pre sluchovo postihnutých, musím sa naladiť na inú formu spätnej reakcie. Taktiež sa ma ľudia pýtajú, aký je rozdiel medzi predstavením pre dospelých a pre deti. Ja vždy odpovedám, že 10 minút, ktoré im uberie len ich slabšia pozornosť.

Museli ste niekedy v živote alebo svojej kariére výrazne spomaliť a dopriať si čas na regeneráciu?

Keby som sa nevenoval všetkým kultúrnym podujatiam, ktorým sa tie dlhé roky venujem, zanikli by. Snažím sa dohliadnuť na to, aby aj naďalej to umenie v Trenčíne skutočne žilo. Kedysi som vytvoril prednášku s názvom „Ticho v mojej práci a v mojom živote“. Meditáciu, ako „tiché utíšenie“, spájam s pantomímou, o ktorej je známe, že sa volá aj „tiché umenie“. Pre mňa je aj moja práca relax. Taktiež rád sledujem filmy, najmä detektívky.

Čo Vás priviedlo k rozhodnutiu venovať čas a energiu charitatívnym projektom?

Keď som začal hrať profesionálne, rozvíjali sa benefičné koncerty. Navštevovali ich aj sluchovo postihnuté deti. Keďže oni z nich nemali veľký zážitok, rozhodol som sa vytvoriť benefičný koncert pre sluchovo postihnuté deti. Keďže v tej dobe ešte nebol internet, našiel som si v zozname všetky školy pre sluchovo postihnutých na Slovensku, v Česku a v Rakúsku a pozval som ich na svoje predstavenie. Zavolal som kamarátov, ktorí sa venovali kúzleniu, tancu, akrobacii a v Trenčíne v Dome armády som usporiadal prvý benefičný koncert. Vtedy sa začalo tradovať, že som spôsobil prvú dopravnú zápchu v Trenčíne. Tento benefičný koncert napokon zožal veľký úspech.

Dokáže humor pomôcť aj v situáciách, ktoré už nemožno vyriešiť? Čo Vás naučili deti, ktoré ste navštívili počas projektu Dr. Klaun?

Najzložitejšie predstavenia sú tie, počas ktorých vidím, ako tým deťom odchádza z očí život. Dostávame veľmi milé recenzie. Jedna skúsenosť vo mne rezonuje dodnes . Hral som pre dieťa, ktoré neprehovorilo s nikým iným už celé týždne. Dokázal som mu však vrátiť úsmev na tvár a o predstavení vraj rozprávalo ešte celý nasledujúci týždeň. Humor má zázračné účinky.

Máte na rok 2027 naplánovaný nejaký nový projekt?

Snažíme sa nájsť nový príbeh pre podujatie Príbehy z Trenčína a vymyslieť dramaturgiu koncertov vážnej hudby na budúci ročník. Naďalej zatiaľ chcem len pokračovať v tom, čomu sa rád venujem.

Ďakujem Vám za Váš čas, prajem Vám veľa zdravia a usmiatych tvárí v publiku.

autorka rozhovoru: Sofia Halásová, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autor fotografií: Matej Hamaj, študent Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

štrnásť maratónov za štrnásť dní

Sarah: Ako by ste sa na úvod predstavili – čo najdôležitejšie by ste nám chceli na úvod o sebe povedať?

Stanislav Ďuriga: To je ťažká otázka. V podstate som rád, že žijem, teším sa, že poznám mnoho ľudí, mám veľa blízkych a všetci sme zdraví… a že môžem behať. To je pre mňa najdôležitejšie.

Sarah: Kedy sa začal váš príbeh s behom? Kedy ste začali aktívne behávať?

Stanislav Ďuriga: Presne pred päťdesiatimi rokmi, keď som začal chodiť na strednú školu – do Nového Mesta nad Váhom – tam si učitelia všimli môj záujem o beh a chodenie na telocvik, keďže študenti sa tomu často vyhýbali.

S behom som aktívne začal až po vojne. Robieval som aj cyklistiku a ako cyklista som narukoval na vojnu, ale z cyklistiky nakoniec nič nebolo; začal som behávať. Už je to skoro tých päťdesiat rokov.

Sarah: Mávali ste aj tréningy alebo ste behávali sami od seba?

Stanislav Ďuriga: Nemával som tréningy, hoci mi učitelia hovorili, aby som behal, povedal som si, že budem behať, až keď sám budem chcieť. Vždy som bol takého razenia.

Myslím si, že tréner ti môže nastaviť tréning a posunúť ťa ďalej, ale každý človek je iný a každému vyhovuje niečo iné.

Sarah: Čo vás na behu tak oslovilo, čo vás pri ňom drží celé desaťročia?

Stanislav Ďuriga: Beh má jednu veľkú výhodu: nie je to kolektívny šport. Keď chcem, jednoducho idem. Nikoho na to nepotrebujem.

Keď som začínal, veľa ľudí tu ešte nebehávalo. Mňa to však stále ťahalo k dlhším a dlhším vzdialenostiam. Maratón bol vtedy takmer nepredstaviteľnou métou. Postupne som však pochopil, že keď človek ide za svojím cieľom systematicky a vytrvalo, úspech sa dostaví.

Ľuďom často hovorím, že keď si za niečím idú, úspech príde. Len musia chcieť a vytrvať.

Napríklad ja som nebol práve vzorný žiak. Zle som sa učil, dvakrát som maturoval – teda neučil som sa zle, ja som sa neučil. Mohol som, ale rozhodol som sa ísť inou cestou a vôbec to neľutujem. (smiech)

Cestu, po ktorej kráčaš – alebo beháš –, si môžeš vybrať sám. Dnes si uvedomujem, že pri mne akoby vždy stál nejaký anjel strážny. Mohol som sa vydať rôznymi smermi, no napokon som si vybral tú správnu cestu. A za to som veľmi vďačný.

Sarah: Aký typ behu vám vyhovuje viac: v skupine alebo osamote?

Stanislav Ďuriga: Kedysi sme v Trenčíne tvorili partiu, stretávali sme sa na Brezine a behávalo nás aj trinásť či štrnásť. Malo to svoje čaro, pretože sme sa navzájom motivovali a postupne zrýchľovali.

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi som si začal uvedomovať, aký drahocenný je čas. Hovoril som si, že najhoršie je premárniť ho v práci a v hlave som mal myšlienku „keby som len tak mohol behať“. Začal som preto prehodnocovať, čo človek naozaj potrebuje ku šťastiu a či musí mať stále viac.

Postupne som si zvykol behať sám, najčastejšie ráno, jednoducho vtedy, keď mám chuť a čas. Určite sa rád občas stretnem aj s ostatnými bežcami, napríklad na dráhe pri Váhu, niečo niekomu napríklad porozprávam a tak. Ale v podstate mi to je jedno, či bežím sám alebo v skupine.

Sarah: Zmenil beh aj váš pohľad na život a na seba samého?

Stanislav Ďuriga: Určite. Dnes ľuďom hovorím, že ak sa chcú venovať behu alebo akémukoľvek inému športu, musia do toho vložiť nielen telo, ale aj ducha.

Kedysi by som si pomyslel: „Čo tam po nejakom duchu?“ Dokonca by som sa asi hanbil niečo také vysloviť. A dnes sa snažím každé ráno rozvíjať telo a potom aj dušu.

Sarah: Hovoríte, že beh človeka učí aj veciam, ktoré si uvedomí až po rokoch. Čo vám ukázali dlhé behy a náročné preteky?

Stanislav Ďuriga: Vieš, človek to s pribúdajúcimi rokmi vníma trochu inak. Hovoril som, že do šesťdesiatky som ešte nemudroval, pretože som hovoril len z vlastných skúseností. Nedávno som mal 65, takže už môžem povedať, že do šesťdesiatpäťky som nemudroval. (smiech) Teraz už zase hovorím z vlastných skúseností.

Najmä pri dlhých behoch som prišiel na to, že viera je najlepší doping. Keď bežíš sto kilometrov alebo šesť či dvanásť hodín, dostaneš sa do situácií, keď už nejde len o fyzickú kondíciu. Napríklad nedávno som bežal na Vršatec jedenásť hodín. Pri takýchto behoch človek zistí, akú veľkú úlohu zohráva psychika a viera vo vlastné schopnosti.

Dôležité je veriť, že to dokážeš, a napriek únave pokračovať ďalej. Samotné presviedčanie sa však nestačí. Musíš pre to aj niečo urobiť. Keby som netrénoval a len si opakoval: „Dokážem to, dokážem to,“ ďaleko by som sa nedostal. Je to podobné, ako keby naša fotografka prvýkrát chytila do ruky fotoaparát a hovorila si, že to dokáže. Možno by aj niečo odfotila, ale či by to bolo také, ako si predstavuje, to už je druhá vec. (smiech)

Viera ti teda pomáha, ale musí byť spojená s prípravou a úsilím. Keď sa tieto veci spoja, človek dokáže prekonať oveľa viac, než si na začiatku myslel.

Sarah: Stáva sa vám ešte, že sa vám nechce ísť behať? Čo robíte, keď vám dôjdu sily priamo počas behu?

Stanislav Ďuriga: Naposledy sa mi nechcelo… dnes ráno. (smiech) Človek sa len musí naučiť rozlišovať, či je to lenivosť alebo skutočná únava.

Kedysi pre mňa nebol problém behať aj dvesto dní za sebou. Mnohí sa čudujú, keď v nedeľu bežím maratón a deň predtým ešte dvadsať kilometrov. Ja to vnímam tak, že z každého behu chcem mať sviatok. Keď je pekný deň, je škoda sedieť doma a nič nerobiť.

Áno, prídu chvíle, keď človek počas behu nevládze. Raz som v zime bežal v štyridsiatich centimetroch snehu a už som nevedel, ako sa ním prebrodím naspäť. Vtom som zbadal koľaje po traktore, ktoré mi cestu uľahčili. Aj takéto situácie ma utvrdzujú v tom, že treba veriť, že sa veci nejako vyriešia. Vždy si poviem: nejako to dopadne. A zatiaľ to vždy dobre dopadlo.

Sarah: Dnešní bežci majú množstvo športovej výbavy, technológií a výživových doplnkov. Sú podľa vás nevyhnutné, alebo sa dá uspieť aj bez nich?

Stanislav Ďuriga: Snažím sa aj mladším bežcom ukázať, že najdôležitejšie je srdce a to, ako si človek dokáže pripraviť a naučiť vlastné telo. Kedysi nás v Trenčíne behávalo možno pätnásť, dnes príde za desať minút pätnásť ľudí. Keď sa pozerám na ich výbavu, vidím, koľko možností existuje. Ja som však presvedčený, že človek by sa nemal spoliehať iba na to.

Napríklad, raz som v Chorvátsku našiel na pláži tenisky, ktoré vyplavilo more. Usušil som ich, očistil a odbehol v nich maratón, ktorý som dokonca vyhral. Keď potom jeden z domácich bežcov zbadal, že namiesto šnúrok mám medené drôty, nevedel to pochopiť. (smiech)

Ani výživové doplnky osobne veľmi nepoužívam. Spomínam si, ako mi kamarát pred jedným z mojich prvých maratónov radil, čo všetko si mám vziať, vrátane gélov a podobne. Keď som potom bežal maratón v Čadci, na piatom kilometri som zistil, že som ich zabudol v aute. Najskôr som spanikáril a premýšľal, čo teraz, či mám zastaviť. Nakoniec som bežal bez nich a zvládol som to rovnako dobre.

To však neznamená, že moderná výbava nemá význam. Nedávno mi kamaráti darovali karbónové tenisky. Dovtedy som ich nikdy nevidel ani nedržal v ruke a až keď som ich vyskúšal, zistil som, že mi pomáhajú ešte sa zlepšovať. Ale dôležité je, aby človek nestaval všetko na veciach, ktoré si môže kúpiť. Mal by mať z behu radosť a vnímať ho ako niečo výnimočné. Ako sviatok.

Sarah: Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa pri behu porovnávajú s ostatnými a chcú dosahovať podobné výkony ako skúsenejší bežci?

Stanislav Ďuriga: Každému hovorím, že sa musí tešiť z pohybu na svojej úrovni a nemal by sa porovnávať s ostatnými. Každý má na niečo talent. Ja ho mám možno viac na beh, niekto iný zase na niečo úplne iné.

Dnes je beh do istej miery aj módnou záležitosťou. Ľudia vedia, že je zdravý, ale nie každý sa mu venuje. Podobne pribudlo cyklistov, keď vznikli nové cyklotrasy. Ja to beriem jednoducho: kto chce behať, nech behá, kto chce bicyklovať, nech bicykluje. Hlavné je, aby sa človek hýbal, rozvíjal a našiel si to, čo mu prináša radosť.

Sarah: Vy ste dôkazom, že človek sa môže zlepšovať aj vo vyššom veku. Čo sa vám podarilo dosiahnuť v posledných rokoch?

Stanislav Ďuriga: Práve to je na behu krásne. Čo sa mi nepodarilo dosiahnuť v mladosti, darí sa mi teraz. Stále môžem súťažiť a posúvať vlastné hranice.

Držím slovenské rekordy vo viacerých vekových kategóriách a disciplínach, na rôznych vzdialenostiach aj v časových behoch. Pred mesiacom som v Prešove dosiahol dokonca štvrtý najlepší výkon na svete za tento rok. O niečom takom sa mi kedysi ani nesnívalo.

Keď si teraz robím štatistiky, zisťujem aj to, že mi chýbajú už len dvoje preteky, aby som dosiahol métu tisíc absolvovaných pretekov za život. Keď sa obzriem späť, musím povedať, že behu vďačím skutočne za všetko.

Sarah: Viete, koľko maratónov ste za celý život odbehli?

Stanislav Ďuriga: Áno, aj si to zapisujem, robím si štatistiky a všetko počítam. Maratón má 42 kilometrov a behy na dlhšie vzdialenosti sa označujú ako ultramaratóny alebo ultrabehy. Prvý maratón som bežal pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy som ich nazbieral pomerne dosť. Túto sobotu som v Kroměříži odbehol svoj 249. maratón a ultrabeh. Dokopy mám približne 40 ultrabehov, Keď ich odpočítam, vychádza mi 209 klasických maratónov. Tento rok to bol, tuším, štrnásty.

Sarah: Vo vašom citáte spomínate 14 maratónov za 14 dní, čo predstavuje približne 600 kilometrov. Ako vznikla takáto výzva?

Stanislav Ďuriga: Bolo to počas pandémie, keď všetko bolo obmedzené. Po približne 45 rokoch behania som si uvedomil, že by som za to chcel nejako poďakovať. Človek nad mnohými vecami ani nerozmýšľa, berie ich ako samozrejmosť, až kým si neuvedomí, aké sú vzácne.

Rozhodol som sa, že vďaku vyjadrím behom. Povedal som si, že budem behať okolo kostolov alebo od kostola ku kostolu. Nikomu som o tom vopred nehovoril. Jednoducho som skoro ráno, okolo tretej, pol štvrtej, vyrazil a vrátil sa až o ôsmej. A tak som 14 maratónov za 14 dní odbehol. Mimochodom, o tom som napísal dokonca aj knihu.

Sarah: Čo sa počas týchto behov odohrávalo vo vašej hlave?

Stanislav Ďuriga: Vnímal som to ako svoju krížovú cestu. Kedysi by som sa možno aj hanbil hovoriť o viere, ale jednoducho som ďakoval a prosil. Ďakoval som za to, že môžem behať, a prosil, aby som mohol behať aj naďalej a aby túto možnosť mali aj ostatní.

Telo trpelo, ale duša bola spokojná. Hovoril som si, že aj keby som už potom nič podobné nedokázal, toto mi stačilo. Napokon som odvtedy odbehol ešte približne 80 maratónov. V sedemdesiatich z nich som sa umiestnil medzi prvými tromi vo svojej kategórii a 65 som vyhral. O tom sa mi kedysi ani nesnívalo.

Sarah: Je o Vás známe, že ste vlastnoručne vybudovali Kaplnku bežca vo Vinohradských kopcoch nad Zlatovcami. Poviete nám niečo o nej?

Stanislav Ďuriga: Kaplnku bežca som vybudoval pred tromi rokmi. Z miest, ktoré mám rád a kde som behával, som nanosil 42 kameňov, ktoré symbolizujú maratónsku vzdialenosť 42 kilometrov. Toto miesto mi dáva obrovskú energiu a cítim vďačnosť za to, že môžem behať a absolvovať maratóny. Keď tam prídem, sadnem si na desať minút a je mi dobre. Je to pre mňa miesto, kde sa môžem zastaviť, načerpať energiu a uvedomiť si, za čo všetko môžem byť vďačný.

Sarah: Spomenuli ste Zdena Cháru. Poznáte sa s ním aj osobne?

Stanislav Ďuriga: Poznáme, a je to pre mňa veľmi výnimočné. Poznáme sa približne tri roky a aj v čase, keď sme neboli spolu, sme si telefonovali alebo písali. Cez prázdniny som mal viac času, tak som si spätne čítal naše esemesky a pozeral svoje poznámky; každý deň si zapisujem, čo som robil.

Sarah: Čo pre vás znamená vzťah so Zdenom?

Stanislav Ďuriga: Zdeno má totiž pocit, že každý, kto s ním nadviaže rozhovor, od neho niečo chce alebo ešte len bude chcieť. Ľudia mu často berú energiu. Preto ma veľmi oslovilo, keď mi povedal, že ja mu ju, naopak, dávam a nič od neho nechcem. To pre mňa veľa znamená. Aj on to vníma ako taký Boží zázrak.

Sarah: Čo si na ňom najviac vážite a prečo?

Stanislav Ďuriga: Na Zdenovi si vážim nie to, čo dosiahol, ale skôr akým človekom je. Jeho pokoru a ľudskosť.

Myslím si, že športovcov si často idealizujeme. Vidíme ich úspechy, obdivujeme, čo všetko dosiahli, ale oni sú takisto obyčajní ľudia. Zdeno toho dosiahol naozaj veľa, ale keď sa s ním rozprávaš osobne, zo srdca, uvedomíš si, že úspechy nie sú najpodstatnejšie.

Sarah: Ako prostredníctvom behu pomáhate ostatným?

Stanislav Ďuriga: Hlavne tými rečami. Sprevádzam ľudí pri behu, rozprávam sa s nimi a snažím sa ich povzbudiť. Ľudia majú niekedy predstavu, že zvládnu zabehnúť maximálne desať kilometrov a viac už nie. Raz som bežal s jedným dotyčným, rozprávali sme sa, tak sa na ten beh ani tak nesústredil. Zrazu zisťuje, že má odbehnutých pätnásť kilometrov. Tak bol celý šťastný, pretože dovtedy si myslel, že to nedokáže.

Je to o tej hlave. Človek si sám nastaví hranicu a verí, že ďalej už nemôže. Preto hovorím, že viera vo vlastné schopnosti je veľmi dôležitá. Je to o prepojení nôh a hlavy. Keď sa nohy s hlavou neprepoja, môžeš zostať doma a nemusíš ísť ani na preteky.

Sarah: Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o vašej Krížovej ceste?

Stanislav Ďuriga: To bola tiež jedna z takých túžob.

Predslov: Už ako malý chlapec som chcel napísať knihu. Nenapísal som ju, nevedel som písať. Túžba ma neprešla ani keď som bol dospelý. Znova som chcel napísať knihu. Písať som už vedel, ale nevedel som, o čom by mala byť. Tak som začal behať a spoliehal som sa, že pri behaní mi niečo napadne. Nenapadlo mi nič. Knihu som chcel stále napísať. Zrazu som zistil, aké to je jednoduché. Napísal som knihu o behaní; ako som behal, kadiaľ som behal, prečo som behal, prečo stále behám. Ak vás to zaujíma, tak si ju prečítajte. Ak tak spravíte, budem mať radosť. Ak si ju neprečítate, nevadí, ja tiež knihy nečítam.

autorka rozhovoru: Sarah Barrierová, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Ema Šedíková, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

Anjel v plášti lekárničky

Mária Pafčugová je lekárničkou takmer každú sekundu svojho života a každou bunkou svojho ja. O tom, čo ju na tejto práci zaujalo, či ju to stále baví a o zážitkoch, na ktoré sa nezabúda, nám najlepšie povie sama.

Čo Vás priviedlo k tomu, že ste sa stali farmaceutkou?

Farmaceutkou som sa stala náhodou. Ja som chodila pôvodne na egyptológiu v roku 1961. Napísali mi, že tento smer sa bude otvárať až o dva roky a je to odbor, kam poväčšinou berú mužov. My sme si na škole mali písať tri smery, kam by sme chceli ísť a kamarátka mi poradila napísať si farmáciu. Pýtala som sa jej, čo vôbec je tá farmácia a ona mi povedala, že je to lekárnictvo. Tak som si to tam napísala a presunula si prihlášku na farmaceutickú fakultu a iróniou osudu je, že tá kamarátka, ktorá chcela byť farmaceutkou, ju neprijali. Moja mama sa ma pýtala: „A vieš ty dieťa moje, do akého pňa si zaťala sekeru?“ Nevedela som, avšak keď už som zaťala, musím peň aj preseknúť. Postupne som zistila, že farmácia je krásna, nadchla ma až tak, že sa ma báli pustiť na skúšky, aby som nenastavila vysokú latku [smiech].

Spomínate si na nejaké zaujímavé príbehy z práce?

Za Vami na stene je zavesený anjel, ktorého som dostala od jedného chlapčeka. Keď som pracovala v lekárni oproti zdravotnej škole, bola nablízku budova, z ktorej trčali veľké klince a práve pri tomto múre stál chlapec na bicykli, hlava sklonená, a tak hovorím kolegyni: „Čože tam ten chlapec tak stojí?“ Vravela mi, že však sa asi naháňajú medzi sebou, ale mne to nedalo a išla som za ním, pohladila som ho po hlave a chcela som sa ho spýtať, čo tu robí, keď som si zrazu všimla, ako bol hlavou napichnutý na tom klinci. Neváhala som, priložila som mu uterák ku hlave a vytrhla ho odtiaľ. Išla som v rýchlosti autom do nemocnice, zatiaľ čo kolegyňa zisťovala, kto ten chlapec vôbec je. Hneď som s ním išla na chirurgiu a potom na röntgen a v momente ho brali na sálu. Utešovala som rodičov, že bude dobre a aj bolo. Keď mal chlapec 18 rokov, priniesol mi obrovskú kyticu ruží, spomínaného anjela a poďakoval mi za to, že žije.

Ďalší príbeh je z roku 1992. Ja som mala spravené štátnice z viacerých jazykov a chodievala som s klientmi na zájazdy. Keď som sa raz vrátila až z Benátok, manžel mi oznámil, že mi niekto volal. Bola to primárka z infekčného, že by potrebovala 1200 dávok vakcíny proti besnote. V Mníchovej Lehote sa deti v škole hrali so psíkom ktorý bol veľmi krotký a tiekli mu sliny, tak ho dali otestovať na besnotu, ktorú aj mal. Tieto vakcíny sa v tej dobe vyrábali v Rusku a ja som mala za úlohu ich čo najskôr zohnať. Obvolala som veľa miest: začala som v Bratislave až som sa dovolala do Karlových Varov. Tam som dávky vypýtala a do utorka som ich mala. Nikto nebol v ohrození života.

Aké prekážky ste zažívali počas vedenia prevádzky

Už dlhší čas sem chodievame aj v soboty, aby sme zálohovali disk, pretože už sa nám to stalo, že v piatok ráno prišiel kolega do práce a na počítači mu svietila čierna nula. Bol to strašný pocit nemať žiadnu informáciu dostupnú a prerábať to celé odznova. A neboli sme sami, v tú noc odpálilo aj ďalších 200 súkromných predajní. Avšak prežili sme, popasovali sme sa s tým celý kolektív, zostávali sme do deviatej v práci, aby sme to všetko obnovili.

Beriete si prácu aj domov?

Nie, nie. Domov si neberiem prácu. Všetko, čo treba, spravím tu a doma oddychujem. Niekedy prídem taká unavená, že aj zaspím pri telke [smiech].

Ako vnímate vaše ocenenie?

Veľmi si to vážim. Tento rok je to presne 60 rokov, čo som začala pracovať v tomto odbore a som nesmierne rada, že doteraz ma to baví a dúfam, že budem mať ešte silu ďalej pokračovať.

Spomínali ste, že máte záhradu a rada tam relaxujete.

My na Sihoti máme parkovú úpravu záhrady. Nájdete tam zeleň, kvetiny aj jeden strom. Každý sa zastaví a povie, že keď sa pozrú do našej záhrady, priam ožije. Veľmi rada tam chodím aj s manželom.

Ďakujem Vám veľmi pekne za rozhovor, veľmi si vážim prácu, ktorú robíte a to, aká ste pri všetkom usmievavá a optimistická.

autorka rozhovoru: Veronika Vaneková, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Nina Okkelová, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

„Môj život je krásny. Jediné, čoho sa obávam je, čo bude robiť Maťo bezo mňa.“

Celý život pracovala s deťmi, organizovala športové podujatia a spájala ľudí. Dnes sa pani Mariana Kuhlöffelová už viac než tri desaťročia stará o svojho zdravotne znevýhodneného vnuka Maťa. Napriek každodenným prekážkam nestrácajú humor ani chuť do života. Ba práve naopak. Rozprávali sme sa s ňou o minulosti, rodine, medziľudských vzťahoch aj o tom, ako naša spoločnosť pristupuje k ľuďom so zdravotným znevýhodnením.

Celý život ste sa venovali práci s deťmi a športu. Ako to celé fungovalo a ako si na to obdobie spomínate?

Pracovala som v dome detí, kde som mala na starosti športové aktivity v celom okrese aj kraji. Organizovali sme dlhodobé súťaže, ligy, športové krúžky, sústredenia a rôzne podujatia. Voľakedy ich bolo aj viac než šesťdesiat ročne. Robili sme plávanie, lyžovali sme a ešte k tomu množstvo ďalších aktivít. Najkrajšie na tom však boli vzťahy, ktoré vznikli. S mnohými deťmi, dnes už dospelými, aj ich rodičmi sa stretávame dodnes. Máme stále viacero partií a podnikáme rôzne aktivity. To je pre mňa najväčšia odmena.

Ako vyzerá spoločný život Vás a Maťa?

S Maťom sme spolu už približne tridsaťtri rokov. Musím byť pri ňom prakticky nepretržite, pretože potrebuje pomoc pri každodenných činnostiach. Ale náš život je veselý, niekedy náročný, no rozhodne nie nudný. Chodíme na koncerty, besedy, výlety, kedysi sme cestovali aj k moru. Vlastne všetko robíme spolu. Sama chodím hádam len na nákupy. Snažím sa, aby sme toho čo najviac zažili a aby mal Maťo krásne spomienky.

Spoločnosť vám robí aj psík Kubo. Očividne Vás nechce opustiť ani počas rozhovoru. Ako sa k Vám dostal?

Práve vďaka Maťovi. Keď u mňa zostal bývať, ešte som veľa času trávila na tréningoch. Nechcela som, aby bol doma sám, a tak sme sa rozhodli zaobstarať si psíka. Chceli sme malého, prítulného, ktorý sa zmestí na kolená. A tak prišiel Kubo. S jedným okom modrým a druhým hnedým. Je s nami už šestnásť rokov a Maťa úplne zbožňuje. Mňa napríklad neoblizuje, ale jeho s radosťou!

S akými najväčšími prekážkami sa ľudia so zdravotnými znevýhodneniami stretávajú?

Najväčším problémom je bezbariérovosť a nedostatok príležitostí. Maťo je inteligentný mladý muž, ktorý sa chce vzdelávať a rozvíjať. Chcel napríklad študovať psychológiu, ale nemohol si slobodne vybrať vysokú školu, pretože mnohé budovy… jednoducho majú schody. A často nie sú prístupné pre jeho vozík. Už pri výbere predchádzajúcich škôl sme museli myslieť predovšetkým na to, či sa do nich vôbec dostane. A to by predsa nemalo rozhodovať o budúcnosti človeka. V tomto stále zaostávame za severskými krajinami.

Boli ste niekedy aj vlastnou iniciatívou zapojená do zlepšenia týchto podmienok?

Áno, podarilo sa nám získať približne milión slovenských korún, teda cca tridsaťtisíc eur, a vytvorili sme v Trenčíne centrum pre podobne znevýhodnené deti. Mesto nám poskytlo priestory, ktoré sme upravili a zariadili. Problémom však bolo dlhodobé financovanie. Potrebujete odborníkov, ktorí s deťmi pracujú, a tých treba zaplatiť. Kým som vládala robiť veľmi veľa vecí sama, fungovalo to. Neskôr však centrum bez dostatočnej podpory nemohlo pokračovať, museli sme skončiť.

Čoho sa pri starostlivosti o Maťa najviac obávate?

To je otázka, ktorá trápi veľmi veľa rodičov a opatrovateľov. Čo bude s našimi blízkymi, keď tu už nebudeme? Maťo potrebuje pomoc druhého človeka a ja viem, že tu nebudem večne. Práve preto som už obmedzila niektoré svoje aktivity, aby som zbytočne neriskovala. Chcela by som byť nesmrteľná, ale to sa mi asi nepodarí. Mám krásny život, nesťažujem sa. Len chcem vedieť, že aj bezo mňa bude o Maťa dobre postarané.

A na záver, čo by ste na záver odkázali mladej generácii?

Predovšetkým, aby ste si vážili jeden druhého. Ja si mladých ľudí vážim, pretože viem, že sú šikovní a dokážu veľa vecí. Nemá zmysel nadávať na mladých len preto, že žijú inak než my. Aj my sme boli iní ako naši rodičia. Mali by sme si viac pomáhať a uvedomiť si, že nikto nevie, čo bude zajtra. Každý z nás môže raz potrebovať pomoc druhého človeka. Preto by sme sa k sebe mali správať s úctou.

autor rozhovoru: Andrej Izreal, študent Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Lucia Omastová, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

Ako si napísať život

Pani Marta Luptáková, milá dáma na dôchodku, mi postupne prerozprávala svoj životný príbeh plný sily, úprimnosti a lásky k ľuďom v jej okolí. Život jej kládol rôzne prekážky, ktoré vždy úspešne prekonala. Ako sama hovorí: „Nepoznala som slovíčko NEDÁ SA, ale vždy som rozmýšľala, ako sa to dá urobiť.“

Vďaka svojmu zameraniu a tomu, že Trenčín mal tradíciu v textilnom priemysle, si v našom meste vytvorila nový domov. Je najstaršou z piatich detí. Do Trenčína prišla z Partizánskej Ľupče po ukončení štúdia na textilnej priemyslovke. Ihneď po škole začala pracovať v Merine Trenčín. Tu v Trenčíne sa aj s manželom usídlili. V tej dobe zamestnávateľ poskytoval svojim zamestnancom byty. Do tohto bytu sa nasťahovali so svojou ročnou dcérkou a žije v ňom dodnes. Popri zamestnaní si rozšírila svoje vzdelanie štúdiom na vysokej škole v oblasti informatiky, kde získala titul bakalára. V Merine pracovala v oblasti výskumu a po čase prešla na technický úsek. Neskôr prešla do súkromnej firmy odkiaľ išla do dôchodku. Má dve deti, tri vnúčatá a dnes sa aj teší malej pravnučke, ktorá ju často navštevuje.

„Čo sa trápiš, čo bolo a čo bude, rieš to, čo ti príde v ten deň.“ heslo od jej babičky, ktorého sa odjakživa drží.

Merina bola svetovo známy textilný podnik, ktorý vyrábal vlnené látky pre dámske kostýmy a pánske obleky na export. Spracovávala sa tu vlna z austrálskych oviec kvôli jej lepším vlastnostiam, čo bolo v danej dobe výnimočným, keďže import zo zahraničia nebol bežný. Výroba v Merine bola ukončená v roku 2009 a tým aj koniec textilného priemyslu v Trenčíne. Život pani Luptákovej bol niekoľko desiatok rokov spojený s Merinou a dnes už len smutne konštatuje, že z Meriny ostal iba komín.

„Keď budete potrebovať od hocikadiaľ odísť, položte pero, zoberte svoje veci a s čistým štítom odíďte.“ hovorieval jej vždy otec.

Povolanie techničky si vyžadovalo aj znalosť nemčiny, čo neskôr v živote využila. Doučovala nemčinu deti aj dospelých. Keď vyučovala opatrovateľky, ktoré pracovali v Rakúsku, dostala sa k práci opatrovateľky pôvodne len na záskok. Nakoniec takto pracovala 6 rokov – 2 týždne doma, 2 týždne v Rakúsku. Doma sa starala o svojich rodičov aj vnúčatá. Jej manžel jej bol vždy veľkou oporou, prežili spolu krásnych 63 rokov.

„Vždy si treba vedieť vyplniť čas a nad hlúposťami sa nezamýšľať.“

Jej súčasný život je naďalej veľmi aktívny. Síce je už na dôchodku, ale ako sama hovorí, stále neprestala robiť. Už 17 rokov sa ako zástupkyňa vlastníkov stará o ich bytovku. Taktiež
17 rokov vedie seniorský spevácky zbor „Sihotiar“. Medzitým sa venuje aj maľovaniu a písaniu, rada číta a polúšti si aj krížovky. S manželom boli vášniví turisti, pochodili spolu najmä Slovensko, ale aj susedné Česko.

Ako zakladateľka a aktívna členka „Sihotiara“ precestovala celé Slovensko aj zahraničie. Tento rok leteli na medzinárodný festival „Life is beautiful“ do Bulharska, kde získali 3. miesto a vlani si z Grécka priniesli 2. miesto. Tento rok prišla s myšlienkou pridať k jarnému a letnému festivalu aj zimný a už teraz pomáha s jeho organizáciou. Festival sa bude konať práve v Trenčíne a bude prístupný širokej verejnosti.

V jej byte ma zaujali krásne maľby krajiniek i kvetov. K maľovaniu sa dostala až
na dôchodku, keď ju kamarátka vzala na kurz maľovania do galérie, kde si maľovanie vyskúšala. Na kurze jej to išlo, ako technička má z praxe vyvinutú perspektívu. Nakoniec sa tam vrátila jedenkrát, druhýkrát a maľovanie sa stalo jej dlhodobou záľubou, ktorej sa venuje aj doma. Niektoré obrazy si necháva, no väčšinou nimi obdaruje svojich blízkych.

Jej život je bohatý a svoje zážitky a skúsenosti by rada odovzdala ďalšej generácii v rodine.
To ju priviedlo k písaniu knihy. Či už je to životopisný román, poviedky z obdobia jej práce opatrovateľky v Rakúsku, zbierka básní alebo piesní, sú to nádherné texty, ktoré čakajú na svoju príležitosť ukázať sa v knižnej podobe.

Náš rozhovor alebo skôr rozprávanie milej a úprimnej pani, sa nedá celý zhrnúť na stránku novín. Jej životné postrehy a múdrosti sú pre mňa inšpiráciou. S touto múdrosťou sa s nami srdečná pani Luptáková rozlúčila: „Akú lásku ty odovzdáš druhým, taká láska sa aj tebe po čase vráti.“

autorka textu: Júlia Nemečková, študentka Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Karin Križovenská, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

20 rokov v kostole

„Všetci z fary vraveli, že sú tie sochy kamenné. Presviedčal som ich, že tvarovanie do dreva poznám a isto je to drevo. A nakoniec došlo na moje slová.“ Takto ikonicky nás uvítal Juraj Krajčo pred sochami na piaristickom kostole sv. Františka Xaverského. Reštaurovanie takýchto historických pamiatok nie je len o umení, ale aj o trpezlivosti, zodpovednosti a úcte k histórií. O svojej práci, neobyčajných zážitkoch i vzťahu k umeniu sme sa porozprávali s Jurajom Krajčom, ktorý sa, okrem iného, už viac než dve desaťročia venoval obnove interiéru piaristického kostola v Trenčíne.

Pri príchode ste nám už vraveli niečo o Vašom štúdiu, avšak ako ste sa vlastne dostali k reštaurovaniu?

Pôvodne som chcel byť sochár. Šiel som na vysokú školu výtvarných umení, odbor reštaurovania sochy. Ale napokon ma zaujalo reštaurovanie, pretože zahŕňa oveľa širšie spektrum činností. Sochár môže svoju prácu prerobiť, keď sa mu niečo nepáči. Reštaurátor sa však nesmie pomýliť, lebo niet cesty späť. Pri pamiatkach sa niektoré chyby už nedajú napraviť. Musíte poznať techniky, materiály, históriu a zároveň mať k tomu to umelecké cítenie.

Čím iným sa ešte líši práca reštaurátora od bežnej umeleckej tvorby?

Zodpovednosťou. Ak chcete reštaurovať kultúrne pamiatky, ako tento kostol, musíte byť členom Komory reštaurátorov, dodržiavať jej pravidlá a kódex. Za výsledok svojej práce nesiete osobnú zodpovednosť. Nestačí, aby to vyzeralo ako-tak pekne. Ak by to aj nádherné bolo, stále to musí byť aj technologicky správne a trvácne.

Na tomto kostole pracujete už viac než dvadsať rokov. Čo všetko ste za ten čas stihli?

Reštauroval som prakticky celú sochársku výzdobu okrem nástenných malieb. Venoval som sa hlavniciam, spovedniciam, fasáde, kamenným prvkom aj dreveným sochám. Samozrejme, medzi jednotlivými etapami boli prestávky. Ešte stále by som chcel dokončiť niektoré ďalšie časti. Je to moja srdcová záležitosť.

Je mi absolútne jasné, že tento kostol je Vaša najväčšia srdcovka. Máte ale aj nejaký iný celoživotný projekt, ktorému ste sa venovali?

Ďalšia takáto srdcovka je kostol v Novom Meste nad Váhom. Ten je ešte starší, pretože pôvodne išlo o románsky kostolík, neskôr prestavaný v gotickom slohu a potom bol zbarokizovaný. Jeho štuková výzdoba je úplne iná a mimoriadne vzácna a na Slovensku v podstate nemá v takom rozsahu obdobu.

Zažili ste počas reštaurovania aj niečo nezvyčajné, nejakú výnimočnú príhodu, ktorá Vám utkvela v pamäti?

Príhod bolo veľmi veľa. Raz sme pri čistení výzdoby našli hore na balkóne zväzok papierov približne vo veľkosti A5. Boli previazané šnúrkou, napísané po latinsky a datované približne do rokov 1730 až 1740. Nález som odovzdal, ale neskôr ho vtedajši kňaz údajne stratil. Dodnes ma mrzí, že som si ho neoskenoval. Našli by sa tam zaujímavé veci. Nuž, ale to sa dnes už nedozvieme.

Popri reštaurovaní sa venujete aj vlastnej tvorbe. Ako tieto dve činnosti kombinujete?

Nie je to jednoduché. Reštaurovanie mám v hlave prakticky neustále. Hovorievam, že pracujem dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Keď potom prídem do ateliéru, musím sa úplne preorientovať, čo býva extrém. Niekedy pol roka nič nenamaľujem a potom príde obdobie, keď tvorím intenzívne, nárazovo. Nie som od predaja obrazov finančne závislý. Maľujem len to, čo sám chcem a cítim.

A úplne na záver, čo pre Vás tento kostol po všetkých tých rokoch znamená?

Je to, akoby to bolo moje vlastné dieťa. Všetko mi tu prešlo rukami. Niektorí výtvarníci majú svoje autorské výstavy, ale ja hovorím, že mám vlastne stálu expozíciu. Stačí, keď prídem sem. Vidím výsledky svojej práce a viem, koľko úsilia bolo potrebné na to, aby tento priestor vyzeral tak, ako vyzerá dnes.

autor rozhovoru: Andrej Izrael, študent Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autor fotografií: Adrian Weiss, študent Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne

Žijete krásnu dobu…

Dočítal som sa, že medzi vaše záľuby patrí príroda, poľovka a folklór. Viete skadiaľ pramenia tieto záujmy?

Ja som mal v živote to šťastie, že som mal dedka hájnika. Potom ako 40-ročný som kvôli zdravotným ťažkostiam začal chodiť do poľovníckeho kurzu. A druhá vec je folklór – pamätám si, keď som bol malý, ma mama vyviedla na posedenie a hovorí mi: „Slávko, počúvaj, dievky spievajú Ďura.“ A potom ma náš p. učiteľ Minárik viedol k ľudovému umeniu. Neskôr som 12 rokov viedol folklórnu skupinu, po mne to prevzala moja pani manželka, ktorá sa tomu ešte donedávna venovala.

Máte prehľad o tom, aký je váš najväčší úlovok?

Hodnota úlovku sa ráta s tým zážitkom. Pretože to strelenie – to je posledné. Najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď som ulovil môjho prvého jeleňa. A to navyše na prvú ranu! Jeleň šiel plným behom, tryskom; keď bol už trafený, tak preletel okolo mňa v takej vzdialenosti, ako som teraz ja od vás. A on chudák mal hlavu vzadu, parožky položené na pleciach, mal poranenú nohu. A ako preletel, neuveriteľne dychčal, vyletovali kusy machu a trávy. Stačilo 20 metrov, ťažko vzdychol, tri razy zatriasol nohou a padol. Čosi neuveriteľné. Ako hovorím, ten zážitok, keď som ho videl ako beží na mňa tých sto metrov… úžasné. To mi padlo dobre, že som dostal na moju prvú vychádzku jeleňa. A vtedy som mal 42 rokov…

Ale to bolo prednedávnom, nie? 42 rokov.

No, ťahám na osemdesiaty ôsmy (smiech)…

Údajne máte veľkú zbierku fotografií. Akú majú pre vás cenu?

No obrovskú! Fotka má u mňa pravú hodnotu, keď je na nej napísaný dátum, kde to je a kto tam je. To si zvyknem písať na zadnú stranu. Lebo, keby som len tak dal niekde fotku s popisom „Fotka z Kubry“, tak nám to nič nepovie. Všetko si zakladám do takýchto albumov. (Ukáže na jednu z fotiek) Napríklad tu som vo Východnej v 57. roku, to bol 5. ročník tohto festivalu. Východná sa stala aj takou mojou srdcovkou.

Dúfam v to, že ešte máte nejaký sen.

Svoj taký (povedal by som) detský sen som si splnil, keď som vydal knižku Všetkých vás pritiahnem k sebe. A mám sen taký, že každý rok robím takéto kalendáre. Pozrite sa, toto je osem kalendárov. A teraz robím zrovna deviaty. Ten bude o profesorovi Hlaváčovi – to je náš kňaz, ktorý vychoval 44 kňazov, ktorí išli k nemu do seminára. Zrovna o ňom píšem, mám to napísané tak na dvanásť strán.

A to všetko prepisujete ručne?

Všetko ručne, pretože, viete čo, tak vám poviem, že ja som nedorástol do tejto doby. Počítače a také veci – to mi nič nehovorí. A keď to napíšem ručne, tak potom mi to také dobré osoby, dievčatá (teda, ženy už, samozrejme) prepíšu, dá sa to na USB kľúč a spoločne to už dotvoríme.

Zachovávate naše ľudové tradície. Prežijú nás?

Zatiaľ ešte naša folklórna skupina v Kubrej pracuje. Ale všetko, čo sa tu deje, je už len taký odvar. Pretože Kubrá už nie je Kubrou. Už tu nikoho dohromady človek nepozná… Keď som bol ako chlapec, mládenec, tak to tu bol (ako sa hovorí) raj. Tieto chalupy tu vôbec neboli, ani jedna. Väčšina domov bola do výšky, krásny potok tiekol cez ne – toho už nie je, lebo sa zakryl… toto všetko zmizlo. Keby sa ešte našli takí mladí ľudia, že by to chceli robiť, tak by sa to zachovalo, ale inak to nemá šancu. Ľudia už nežijú tak tými ľudovými tradíciami, ako sme nimi žili my.

Niekto múdry raz povedal, že tradícia nie je uctievanie popola, ale udržiavanie plameňa.

Áno, s tým súhlasím, to je pravda.

Keby ste mali prehovoriť jedného človeka, ktorý sa nezaujíma o folklór, čím by ste ho prehovorili?

Nedá sa. To musíte mať v  srdci. Bez toho to nejde; to sa nedá. Rovnako to je aj s náboženstvom. Jednoducho mu môžete hovoriť koľko chcete, nepomôže to, lebo to musíte mať v sebe.

Rudolf Dobiáš o vás povedal, že ste chodiaca kronika tejto obce.

Rudko Dobiáš je môj veľmi dobrý kamarát. Keď sme sa spoznali, tak sme sa začali stretávať taká skupina, povedal by som, umelecky založených ľudí – on, Laco Moško, Rudo Moško, Jožko Vydrnák, a ja som tam bol taký „príštipkár“. Ale v prvom rade sme si veľmi rozumeli.

A viete čo… kronika jedine preto, že už mám kopu rokov. O jednom našom kamarátovi sme hovorili, že „má prašinu“ – všetko si pamätal. Ja nemám až takú dobrú pamäť, snáď preto som si robil aj zápisky. Mám odložených osem takýchto zošitov. A teraz ak niečo potrebujem, tak nalistujem a zistím, kedy a čo som si poznamenal. Denníky som si začal písať ako 29-ročný, keď nás prišli oslobodiť „priatelia“ Rusi v 68. roku. A odvtedy to tak robím – kedysi do zošitov, teraz aj do kalendára. Aj dnes si sem napíšem – Prišli ma vyspovedať mladí študenti z gymnázia a umeleckej školy.

To nás poteší. Takže, ak správne rátam, ste 39. ročník. Aké spomienky máte na váš raný život ako vojnové dieťa?

Pamätám si veľa vecí z vojny, aj keď hovorím, že tá pamäť u mňa nie je taká, ako by mala byť. A to znamená, že mal som asi tých 5 rokov, keď pri náletoch na Dubnicu vyhadzovali gumovku; keď sme utekali do járkov. Alebo ako sme spávali v pivnici, lebo bol u nás nemecký vojenský štáb; raz na dedka mierili s pištoľou, lebo sa im stratili nejaké kľúče, a mysleli si, že ich dedko zobral; ale potom sa našťastie našli. A takéto veci, že jeden si len ťukal vtedy na čelo, že Hitler to nemôže mať v hlave poriadku.

Čo si myslíte o našej generácii? Máte pre nás nejaké posolstvo?

Pre mladých?… Aby ste sa vzdelávali. Aby ste vedeli rozlišovať medzi dobrým a zlým a medzi falošnými a nefalošnými správami. Aby ste hľadali pravdu, vieru. A tu to zrovna píšem, že Tolstoj kedysi povedal, že najväčšou chybou v našej dobe je, že niektorí ľudia si myslia, že môžu žiť bez viery. Ale to sa nedá. Teda, dá sa, samozrejme, že sa dá, ale to je potom už len taký poločlovek.

Takže to vtedy povedal Tolstoj pre jeho dobu a platí to doteraz?

Samozrejmá vec. To sú veci, ktoré platia stále.

Všimol som si, že ste dostali ten výnimočný dar, na ktorý myslím, a to dar reči.

No ja by som ani nepovedal, že mám dar reči. Pretože keď niečo píšem, tak to sú naozajstné galeje. Povedzme, že sem-tam sa stane, že mám napísať nejaký príhovor, tak napísať jednu A4 pre mňa znamená 8-10 hodín roboty. Alebo to môžem vziať z opačného konca – keď som si písal poľovnícky denník a zostrelil som toho môjho prvého jeleňa, tak som si ten zážitok zapísal asi na 8 strán. Vtedy som si sadol a bolo to napísané za hodinu! Lebo to išlo ako na bežiacom páse… tak to bol dar. Ale keď chcem vyjadriť nejaké posolstvo, aby to v ľuďoch čosi zanechalo, tak to potrebujem nad tým veľa a silno rozmýšľať.

Na akú dobu najradšej spomínate? V akej ste sa cítili najlepšie?

Ja som sa akosi cítil vždy dobre. Bol som obklopený ľuďmi, ktorí, dúfam, ma mali radi, a ja som mal rád ich. Vždy som mal svoje koníčky. A mal som radosť z tých našich partií, čo som spomínal, ako sme sa stretli a muzika vyhrávala. A keď nám v 75. roku zvalili kultúrny dom, tak to potom začínalo slabnúť… už sme sa stretávali len v krčme alebo pri guláši. To si neviete predstaviť, čo to bolo za bláznovstvo v takej doline – nebo nad vami, hviezdy žiarili, vatry tiež, tam rozvalení chlapi, 7-8 chlapov, toľko spevu… keď sa spievalo, tak sa spievalo tak, že sa začalo zvečera a nadránom sa končilo… a stále spevom. Okrem toho sa čosi zajedlo, sem tam štamprlík, volali sme to „hriate“, cigaretka… nádherné veci. Kedysi tu boli také zábavy… Teraz na fašiangy príde napríklad 30 ľudí, kedysi tam bolo tak 150, tak viete, aký to je rozdiel.

Vyzerá to tak, že máte ten večný optimizmus.

Možno to je aj tým. Aj viera v to, že hádam sa všetko dobre skončí. Aj keď sa to tak nezdá. Vidíte, napríklad tá umelá inteligencia. Jedinečná vec. Aj minule som mal napísané tieto stránky ručne a vnučka mi hovorí, že to skúsi odfotiť cez umelú inteligenciu a ona to za mňa spraví. No to sú zázraky, pre mňa to je čosi nepredstaviteľné. Žijete krásnu dobu…

autor rozhovoru: Jakub Vasko, študent Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne

autorka fotografií: Lucia Holejová, študentka Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne