Edita Prekopová

Z rozprávok poznáme plášť neviditeľnosti. Stačí si ho prehodiť cez plecia a nik si vás nevšimne. Takýto plášť by si najskôr želala i ďalšia ocenená, ktorá je svojou prácou a osobnosťou neprehliadnuteľná, no sama radšej stojí v úzadí. Robí, čo treba, bez selfíčok na sociálnych sieťach, bez póz pre fotografov.

Na Editu Prekopovú, riaditeľku Sociálnych služieb mesta Trenčín, sme od zamestnancov i klientov Zariadenia sociálnych služieb počuli iba chválu. Nevyzvedali sme, a predsa sme sa o nej dozvedeli, lebo ona je záštitou i inšpiráciou pre kolektív, ktorý tu pracuje.

Prijala nás s prekvapením až bázňou, k slzám dojatá a úprimne presvedčená, že jej ocenenie neprináleží. Robí si predsa len svoju prácu.

So sociálnymi službami začínala na pozícii účtovníčky. Počas 23 rokov prešla viacerými pozíciami, oboznamovala sa s problematikou z rôznych uhlov pohľadu, až skončila na riaditeľskom poste. Ten však predpokladá nielen človeka, ktorý má jasnú predstavu o ekonomike, ale aj osobnosť s veľkou mierou empatie a sociálneho cítenia. Práve tento rozmer riaditeľky najviac zdôrazňovali i jej kolegyne.

„Možno je to tým, že ja už nemám rodičov, že mi zomreli obaja dosť skoro a v rodine nemám ľudí vo vyššom veku a toto prostredie mi to nahrádza,“ zauvažovala. Povedala, že trpezlivosť a vľúdnosť je pri jej práci základ, lebo starých ľudí netrápia len choroby či chudoba.

„Často tu riešime vzťahové problémy. Takú tú neprispôsobivosť,“ povedala. Keďže sú mestskou organizáciou, ich prácou je postarať sa i o ľudí z ulice.

„My im tu dáme druhý život, pretože oni boli kdesi pod mostom a stali sa z niektorých ťažko mobilní ľudia, ktorých v žiadnej ubytovni nechcú a my sa o nich postaráme. Niektorí si ani nevážia, že sú tu a je o nich dobre postarané,“ dodala. Neraz sa stane, že namiesto poďakovania im vynadajú.

„Sú celoživotne nevďační. My sme im akoby vstúpili do ich cieleného spôsobu života a ten, ktorý im tu ponúkame, nie je taký, aký oni chcú. Už sa ale nevládzu vrátiť na ulicu a berú to tu ako trest,“ povedala. Dodala, že majú našťastie dostatok takých klientov, ktorí sú, naopak, vďační za to, čo sa pre nich robí.

„Aj mne je ľúto, že len pár ľudí tu oceníte. Hovorila som si, že je tu veľa ľudí, ktorí si to zaslúžia.“

Určite to bude pravda, ak to hovorí riaditeľka. A keďže my sme len poslovia dobrých správ a nemáme vplyv na to, kto bude v projekte tren-ČIN ocenený, môžeme aspoň takto zverejniť, že riaditeľka by ocenila všetkých svojich zamestnancov. A my jej v tom rozhodne brániť nebudeme.