Vladimír Gulík

Pána Gulíka sme hľadali týždeň, kým sme zistili, že je na dovolenke za hranicami. Nebolo ľahké sa k nemu ani len dozvoniť. Zvonček mal skrytý pod listami brečtanu, ktorý obrastal plot rodinného domu na okraji Kubrej. Okolo nás sa už druhý raz motal prítulný kocúr Muro – Murianica. O čo viac prekážok, o to zaujímavejšia bola návšteva.

Vladimír Gulík nám poukazoval jazierko so zlatými karasmi, svoju dielničku, kde sa venuje práci zubného technika i lepeniu papierových modelov. Nakoniec sme si pozreli aj dvor a záhradu so sliepkami a súkromným rybníkom, v ktorom rybárčia spolu s vnukom, aby si potom na grile mohli vychutnať čerstvého pstruha. Počas pandémie, keď sa nedalo nikam chodiť, bol dvor pána Gulíka herňou pre kŕdeľ detí od susedov. Niet divu. Pán domu napriek tomu, že je už dávno v zrelom veku, svojou spontánnosťou a optimizmom pripomínal viac chlapca v puberte. A tomuto pocitu zodpovedal aj jeho životný príbeh.

Skôr ako ho stihol porozprávať, posadil nás na terasu a jeho pozorná manželka Alenka nám ponúkla veľké, sladučké datle priamo z Malagy, odkiaľ sa pred pár dňami vrátili.

„Ja tu mám návštevu z ministerstva,“ predstavil nás manželke, ktorá je zubárkou a práve sa chystala do práce.

Vladko, ako ho kamaráti volajú, je mužom mnohých povolaní a koníčkov. Angažoval sa vo folklóre i v bítovej kapele. Doposiaľ hráva na bubny vo formácii Captain Slice.

„Je to veľká recesia. Aj keď sme starci nad hrobom, ako sa hovorí, stále sme dušou pankáči,“ povedal so smiechom. Prvú kapelu založil s kamarátmi ešte v puberte.

„Ľubor robil už vtedy texty o láske a o mieri. Sú podobné ako má Elán, len pre silné žalúdky,“ povedal a dodal, že sú stále dušou rockeri.

Neobišla ho ani folklórna vlna, keďže bol členom folklórnej hudby. K tomuto žánru a k husliam ho doviedol učiteľ hudby Jozef Polomský.

„Pějem mu za to večnú slávu, lebo ma cepoval v ľudovej škole, hoci mňa ľudovka nebavila. Keď sme začali hrať melódie, už ma to chytilo a on ma potom vzal i do ľudovej hudby a život sa mi otočil,“ zaspomínal na učiteľa huslí, ktorý neváhal vyťať aj zaucho, ak zistil, že jeho žiak riadne necvičil. Ľudová hudba Brezina by bola téma sama o sebe. Večierky, zábavy, svadby.

O to nečakanejší je fakt, že po strednej si to namieril na vysokú školu do Košíc a k vojsku. Vypracoval sa na elitného pilota vojenského vrtuľníka.

„To, že som nebol v partii súdruhov, mi dali aj patrične pocítiť, preto som aj pomerne zavčasu odišiel. Po rozdelení republiky, s ktorým som absolútne nebol stotožnený,“ povedal. Vadilo mu tiež, že sa súdruhovia z večera na ráno zmenili na pánov a povedal si, že skúsi niečo iné.

Robil obchodného zástupcu pre obuvnícku firmu a keď sa mu narodila dcéra, začal študovať nadstavbové štúdium na strednej škole v Žiline, odbor zubný technik.

„Jazdil som denne do Žiliny, ešte nebola diaľnica. Po riaditeľke a triednej som bol na škole najstarší,“ povedal s úsmevom. Aby mohol byť prevádzkovateľom zubnej techniky, dorobil si ešte i bakalára v odbore.

„Odvtedy sa doma bavím so zubami,“ dodal.

Vladimír nám poukazoval dielňu, zbierku nádherných papierových modelov i automaty, ktoré skladá spolu s vnúčatami. Jeho večerným rituálom je lepenie papierových modelov budov či rôznej techniky alebo čítanie. Najmä kriminálok. Rád si na počítači púšťa Šlitra so Suchým, Lasicu so Satinským alebo Cimrmanov.