Radovan Vitko

Keby nebolo mobilov, Radovana by sme márne naháňali ako pandúri Jánošíka. Podniká v stavebníctve, a to znamená, že je viac v teréne ako niekde v kancelárii a ani sám často nevie, kde a kedy ho kedy človek zastihne. Prekvapenie bolo teda len polovičné, lebo sme sa dohodli, že sa v určitú hodinu stretneme uňho doma.

Radovan nie je typ chlapa, ktorý zaplní krčmu hulákaním. Je skôr tichý, vecný a skromný. Súdiac podľa rodinného domu, do ktorého nás pozval, je veľmi zručný, pracovitý a precízny majster. Miluje svoju rodinu a tiež svoju rodnú dedinu. Na susedov nedá dopustiť. Je jedným z tých chlapov, ktorí vás zavolajú, keď treba v obci niečo pomôcť urobiť. Zavolá a sám medzi prvými priloží ruku k dielu. Takto napríklad pomáha renovovať tunajší kostol, organizuje chlapov pri stavaní mája alebo volá rodiny na gulášpárty na Janákovej v Kubranskej doline.

„Aj teraz sme boli, 15. augusta. Máme takú tradíciu na počesť kamaráta, ktorý už nie je medzi nami,“ vysvetľuje Radovan a ukáže fotky z poslednej akcie. Opravili tam lavice, vyčistili studničku, uvarili guláš. Na druhý deň za nimi prišli i ženy a spoločne sa zabavili a zaspomínali.

„Tam sa vždy uvoľníme, oddýchneme si. Jednoducho sa takto stretávame, šak to je dobré,“ dodal.

Medzi fotkami, ktoré ukazuje, vidíme aj ulovené srnce. Rado je vášnivým poľovníkom a nájdete ho pri zabezpečovaní každej spoločenskej akcie, ktorou Kubrá žije. Je tiež zástancom tradícií. Stavanie mája sa bez neho nezaobíde. Kedysi ho stavali regrúti, no povinná vojenčina už nejestvuje, a tak je to okrem mládencov i na ženatých chlapoch.

„Tradícia je taká, že ho staviame ručne a ručne ho i zrezávame,“ povedal s patričnou hrdosťou. Vraví, že je to trochu i adrenalín, lebo už sa stalo, že sa im pri stavaní zlomil.

Nikomu sa nič nestalo, a tak ostala len veselá historka.