Mariana Kuhlöffelová

Mara býva so svojím vnukom v jednej z okrajových štvrtí Trenčína. Zazvoníme pri vchode a o malú chvíľu rezko zbehne po schodoch energická dôchodkyňa. Zaostrí pohľad a keď sa predstavíme, usúdi, že nás môže pozvať dnu. Zoznámi nás s vnukom Maťom, ktorý je od narodenia pripútaný na invalidný vozík. Pribehne maltézsky pinč, skontroluje pachy, zavrtí chvostom a ďalej si nás nevšíma. Mara je z ocenenia nadšená, no je ráno a nemá čas venovať sa nám. Prvoradý je Maťko a potom príde na rad Kubko, psík. Aby sme našu misiu urýchlili, ponúkneme sa, že psíka vyvenčíme.

U Mary už rozvoniava káva. Usadí nás v modernom byte plnom obrazov, fotografií, starožitností a rôznych pôvabných drobností, ktoré ho zútulňujú. Mara si sadne, aby napísala nominácie. Napísať ocenenie trvá dlho, lebo sa zároveň zhovárame o ich živote a neustále sa smejeme. Martin je rozhľadený mladý muž s veľkým zmyslom pre humor. S Marou, ako babku oslovuje, sú zohraná dvojica. Jednostaj si jeden z druhého uťahujú. Je to zvláštny, miestami čierny a zároveň neuveriteľne láskavý humor. Mara spomenie, že aj v dôchodkovom veku občas učí deti plávať či lyžovať. Maťo jej hneď vyčíta, že jeho teda lyžovať nenaučila. Na otázku, čo ho najviac baví, odpovie, že sedieť. Babka sa zasmeje a venuje sa písaniu. „Mara je teraz ako Homér, len nemá takú bradu,“ podotkne Maťo. Mara sa už smeje tak, že musí odložiť pero. Podobná situácia sa opakuje nespočetne veľakrát. Dozvieme sa, že radi chodia do mesta. Do kina, do divadla aj do krčmy na pivko. Po hodine a pol sa lúčime. Prevláda radosť z príjemného stretnutia s nevšedne srdečnou a veselou dvojicou, no zároveň ma dojíma ich vzájomná láska a obetavosť. Pre nás bol dnešok výnimočný.