Lujza Fraňová

Vrchná sestra neonatologickej kliniky, Lujza Fraňová, nás privítala zvonivým smiechom, podobným tomu, aký počujete od malých detí. Pozvala nás do kancelárie a so širokým úsmevom a v ružovej sesterskej blúzke so sovičkami si vypočula svoj nominačný list. Bol srdečný a otvorený a po chvíli si sympatická sestrička jemne hrýzla do spodnej pery, aby zadržala slzy dojatia.

Ako inak, vrchná sestra na neonatológii predsa musí byť citlivá osoba. Napriek dojatiu však nepôsobila krehko či bezradne, naopak. Z Lujzy žiarila istota a rozhodnosť spojená s láskavosťou a trpezlivosťou. Iste, sú to vzhľadom na situáciu trochu nadnesené slová, ale snažím sa len opísať prvý dojem, aký na nás urobila.

Má troch synov, najstarší má osemnásť a kvôli postihnutiu vyžaduje dvadsaťštyrihodinovú špeciálnu starostlivosť. Rodina sa ale snaží fungovať normálne a mladší bratia sa učia základný princíp rodiny, že si navzájom musia pomáhať.

„Chlapci majú trinásť a osem a viem sa už na nich spoľahnúť. Bratia brata postrážia, ak je treba,“ hovorí Lujza. Priznáva, že sú i ťažké chvíle, ale rodina je taká súdržná, že sa navzájom dopĺňajú a dobíjajú.

„Učím moje decká, že aj postihnutí ľudia sú úplne normálni ľudia a treba im pomôcť a vziať ich medzi seba a nevyčleňovať ich z kolektívu. Neznesiem, keď niekto autistu vyautuje z kolektívu. To je veľmi zle,“ dodáva.

Veľkou témou na rozhovor je i Lujzino pôsobenie na neonatologickej klinike. Veď pred dvoma rokmi jej zaň bolo udelené prestížne ocenenie, purpurové srdce, ktoré svieti na nenápadnom mieste spoza obrazovky počítača. O ňom niekedy nabudúce, práca nepočká.

Dnes sme mali opäť šťastie. Stihli sme oceniť milého človeka tesne pred odchodom na dovolenku. Idú do Tatier, všetci piati.

Nebolo to po prvý raz, čo nám takto šťastena priala. A nie je to preto, že oceňujeme ľudí. My sme totiž iba poštári.