Júlia Spustová

Pani Júlia prežila najkrajšie roky života v Trenčíne. Bola učiteľkou slovenčiny a dejepisu na základnej škole v Nemšovej a navštívili sme ju v Domove sociálnych služieb v Skalke nad Váhom. Prekvapenie vyšlo lepšie, než sme si dokázali predstaviť. V rovnaký deň totiž s tímom projektu Cesta za snom absolvovala výlet na milovaný Trenčiansky hrad. Stretla sa tam i s priateľmi zo skupiny historického šermu Wagus, v ktorej roky sama pôsobila.

Čakali sme na ňu vo vstupnej hale domova ani nie päť minút, keď ju zdravotníci vyložili na ležadle zo sanitky. Prekvapenie bolo dokonalé. Pani Júlia nečakala nás, my sme nečakali tím Cesty za snom a oni zas rovnako nechápavo hľadeli na naše taláre a ceremóniu. Na Júliinej tvári žiaril srdečný úsmev. Kým ju zdravotníci previezli na lôžko, krátko sme sa zhovárali s autorom projektu, ktorý plní sny ľuďom v paliatívnej starostlivosti, doktorom Marcelom Tóthom. Vysvetlil, že Cesta za snom sa snaží poukázať na potrebu holistického prístupu k pacientovi v paliatívnej starostlivosti, kde každý pacient je jedinečná osobnosť s vlastným príbehom a je potrebné pomôcť mu zachovať kvalitu jeho života.

Júlia nám porozprávala o zákutiach Trenčína, v ktorom prežila pubertu, študentské časy i aktívnu časť života. Veľmi rada mala Čerešňový sad na Brezine a tiež cestu z hradu do mesta. Lásku k dejinám jej vštepila profesorka tunajšieho gymnázia a ju potom záľuba v histórii doviedla až pred katedru.

„Obdivovala som našich predkov v ranom stredoveku, ako si dokázali uhájiť svoju kultúru proti toľkým výbojom. Aj deti som učila, že históriu si treba vážiť a poučiť sa z nej,“ povedala.

Jej bývalí študenti založili skupinu historického šermu a za pani profesorkou prišli drankať recepty stredovekej kuchyne.

„Prvý rok som im dala len recepty a druhý rok som už stála s nimi na hrade v dobovej kuchyni,“ povedala a doplnila, že varievali rôzne kaše, piekli placky, miešali nápoje. Základom bola rímska vojenská kuchyňa.

„Predstavte si, Rimania si pri svojich výbojoch dokázali so sebou brať a uchovať čerstvé mäso. Mali ho v sudoch zaliate medom,“ hovorí učiteľka. Svoje vedomosti i skúsenosti pretavila do jedinečnej publikácie s názvom Varená a pečená história Trenčianskej stolice. Neodolal som a spýtal sa na typické jedlá našich predkov. Nie, nebude reč o bryndzových haluškách.

„Slovania jedli kaše. Ovsené, pšenové, ražné či kaše z rôznych bylín, napríklad zo žihľavy. Jediná zelenina vtedy bola snáď len kapusta. Delikatesou bol chvost bobra alebo laby z medveďa. Matej Korvín kvôli nim takmer vyhubil všetky medvede v kraji,“ povedala a dodala, že sama medvediu labu neskúsila, lebo pre ňu medveďa nik neulovil.

Júlia je pripútaná na lôžko, ale i tak sa snaží robiť radosť okoliu. Vyrába náramky, prívesky či iné šperky a ozdoby z korálikov pre potešenie všetkých naokolo.