Dagmara Šujanová

Kto už zlepšuje náladu okoliu, ak nie dobrovoľníčka, ktorá neustále vymýšľa nové spôsoby, ako ľuďom vrátiť radosť zo života, ako im dopriať pocit, že sú videní, že sú ľúbení, že sú potrební, že ešte netreba hádzať flintu do žita? Jednu navlas takú sme navštívili dnes v Trenčianskom dobrovoľníckom centre, kde sú takéto dámy hneď štyri.

Dagmara je koordinátorka spomenutého centra. So svojimi kolegami a rotou dobrovoľníkov sa venujú viacerým záslužným projektom. V projekte Čítankovo chodia seniori čítať knižky do materských škôl. Majú dobrovoľnícky program, ktorý sa venuje rómskym deťom na Kasárenskej ulici, projekt Trenčín pomáha Ukrajine, v rámci ktorého organizujú doučovanie a tábory pre ukrajinské deti, ale aj konverzačné kurzy pre dospelých. Chodia na základné a stredné školy, aby žiaci sami zažili dobrovoľníctvo a v budúcnosti sa možno pridali. Majú oceňovanie dobrovoľníkov i Týždeň dobrovoľníkov. Projektov majú rozbehnutých ešte viac, no nás za Dagmarou dostal jeden konkrétny.

Za všetko môže rikša, trojkolesový bicykel so sedadlom pre cestujúceho vpredu. Projekt Cyklorikša využíva tento dopravný prostriedok pre imobilných či starších klientov, ktorí sa sami už na bicykel neposadia. U nás cyklorikše jazdia napríklad v Bratislave, ale pôvodne je to dánsky projekt, ktorý funguje v 43 krajinách. Do Trenčína sa dostala cyklorikša vďaka Dagmare. Zatiaľ ju majú len požičanú z Bratislavy.

„Máme napísané projekty a ak nám ich schvália, kúpime si vlastnú cyklorikšu, možno dve z Dánska, kde ich vyrábajú.“

Na cyklorikšiach vozia klientov zariadenia sociálnych služieb zo susedstva. Jedenásť dobrovoľníkov absolvuje týždenne spolu päť až desať jázd. Najmladší cyklorikšotaxikár má pätnásť, najstarší okolo šesťdesiatky. Jazdia po troch základných trasách, kvôli bezpečnosti zväčša po cyklochodníkoch.

„Ale ak si klient povie, že chce na trhovisko na Soblahovskú alebo povie, že dlho nebol na Partizánskej či na námestí, ide sa tam. Je to o dohode medzi dobrovoľníkom a klientom,“ vysvetľuje Dagmara. Dodá, že sa jazdí hodinu i dve, podľa toho, ako má dobrovoľník čas a tiež či klient dokáže dlhšie obsedieť.

„Ak sú menšie zadky, vedia sa odviezť aj dvaja naraz, ak je niekto objemnejší, vezie sa sám,“ upresní dobrovoľníčka. Dodá, že klienti sú nadšení. Hovoria, že idú bicyklovať aj napriek tomu, že sa vezú.

„Robíme im zo všedných dní nevšedné. Celý deň vidia len štyri biele steny a teraz majú možnosť vidieť známe miesta, prírodu, pozhovárať sa,“ dodáva.

Dagmara tiež jazdí s klientmi. Ako hovorí, nedokáže obsedieť a ak relaxuje, tak zas len na bicykli alebo na horách. Lezenie po skalách je jej ďalším koníčkom, ku ktorému sa s radosťou pridali aj jej dve malé dcérky.