Anna Maradíková

Ráno začíname oceňovať na Sídlisku Juh. Panelák, kam mierime, práve zatepľuje partia z Revúcej. Chlapi sem cestujú na dvadsaťdňové turnusy. Roboty majú dosť, a tak skoro tu končiť nebudú. Pýtajú sa, čo sme zač, páčia sa im moje „montérky“ a dajú si so mnou fotku na pamiatku, lebo so sudcom sa ešte nefotili.

Pani Anička nás váhavo pozve ďalej. Otvorí dvere a okrem nej sa na nás pozerajú ďalšie štyri zvedavé oči. Dnes má na starosti dve vnúčatá. Andrejku a Lucku. Chodievajú spolu na prechádzky, na zmrzlinu i do obchodu. Lucka, od septembra už druháčka, prezradí, že babka má aj chalupu v Bzinciach pod Javorinou a je tam krásne. Minulý týždeň tam bola na dva dni, lebo záhradku pri chalupe bolo treba po búrke dať do poriadku. Je nad slnko jasnejšie, že deti babku zbožňujú rovnako, ako ona svoj drobizg, lebo ju neustále obe stískajú. V pondelok ráno deťom pribudla sestrička Olívia, na ktorú sa pôjdu s babkou ešte len pozrieť. Zajtra. Hneď potom, ako im uvarí ich obľúbenú hráškovú polievku a fantastické palacinky.

Kamarátka Janka Fraňová na ňu spomína s vďakou. Anička jej pomohla postarať sa o dcéru. Keď mala dvadsaťštyri rokov, zistili jej závažné onkologické ochorenie. Anička ako skúsená zdravotná sestra vedela, čo si počať a kde hľadať pomoc. 
Anička strávila ostatné pracovné roky na oddelení väzenskej chirurgie. Tam musel byť človek aj trochu prísnejší, lebo niektorí tunajší pacienti by benevolenciu rýchlo zneužili. Pacientmi boli ženy i muži. Ako vraví, človek si musel na to prostredie zvyknúť a brať prácu profesionálne.