Aleš Kočandrle

Dnes s nami chodí český filmový štáb. Točí dokument o projekte trenČIN. Vopred dohodnutí respondenti sa nám minuli, a tak ideme „ostrú“. Ocenený muž netuší, že za krátku chvíľu sa stane hlavným hrdinom ceremónie snímanej na kameru. Máme trocha obavy, ocenený pán je doposiaľ najstarším človekom, akého sme navštívili. Seniori bývajú opatrní, niekedy neistí a bázliví. Dozvoníme sa a napäto čakáme, kto nám otvorí.

Prekvapenie bolo dokonalé, len si nie som istý, kto z nás bol prekvapený viac, keď sa vo vchodových dverách objavil rezkým krokom vysoký bielovlasý muž.

Fred Astaire. Neviem prečo, ale toto meno mi príde na um, keď vidím gentlemana z generácie oblekových mužov prvej polovice minulého storočia. To meno mi napadlo aj pri pohľade na pána Aleša. Mal na sebe síce tričko a šortky, keďže prerábal kuchyňu, ale i v tomto domácom oblečení vyzeral ako šľachtic.

Prečítali sme mu ocenenie a on sa skromne opýtal, či sme sa nepomýlili a nehľadáme skôr jeho syna.

Aleš Kočandrle neznie ako typicky slovenské meno. Jeho nositeľ sa na Považie presťahoval zo západných Čiech v roku 1949. Oženil sa a pracoval ako projektant vo výskumnom ústave, kde sa venoval automatizácii dopravy materiálov. Z rodnej Plzne pricestoval do Trenčína na bicykli. Doposiaľ cyklistiku zo svojich obľúbených činností nevynechal.

„Celý život jazdím na bicykli. Teraz už mám elektrický,“ povedal. Okrem bicykla je jeho vášňou turistika. Aj vo svojich 94 rokoch chodí raz za mesiac na túry do svojich milovaných Tatier, na Roháče alebo hoci do Fatry.

Aleš Kočandrle čelil viacerým životným peripetiám i nepriazni osudu. Napriek všetkému na otázku, aký má recept na dobrú kondíciu vo vysokom veku, odpovedal:

„Snažil som sa žiť kľudným životom.“