Alžbeta Švančarová

O náhode sme v súvislosti s našimi ocenenými hovorili. Pri jednej z nich sme vo dverách bytového domu stretli ocenenú Annu, ktorá práve odchádzala z domu, a my sme sa jej intuitívne spýtali na meno. Dnes nás náhoda doviedla do toho istého domu, k opatrovateľke mamy spomenutej Anny.

Alžbeta Švančarová by v mojich romantických predstavách mala mať v rukách meč a červený štít s vyobrazením kríža, aký nosili maltézski rytieri. Pravdivejší je ale obraz láskavej ženy, ktorá v jednej ruke drží naberačku a v druhej tanier.

„Pred štrnástimi rokmi som začala pracovať v nocľahárni. Po štyroch rokoch som odtiaľ odišla a odvtedy sa venujem ľuďom na ulici,“ vysvetlila. Teraz každú sobotu s dobrovoľníkmi rozdáva pod trenčianskym mostom polievku núdznym.

Najskôr im varili polievku ochotné rodiny a oni ju rozdeľovali na Sihoti, na Juhu i pri železničnej stanici. Pred štyrmi rokmi sa pridala pomoc Maltézskych rytierov, ktorí financujú polievky uvarené v reštaurácii.

„Plus cez sviatky, veľkonočné či vianočné, im chceme dať teplú stravu, tak na vlastné náklady kúpime suroviny, ja doma uvarím a rozniesieme,“ doplní Alžbeta. Maltézania tiež niečo doma upečú a nezabudnú ani na horúcu kávu. Na polievky sa neraz zíde i tridsať stravníkov.

„Každý týždeň máme nových a nových. Keby všetci prišli, za tých desať rokov by ich bolo aj dvesto či dvestopäťdesiat,“ uvažuje. Koncom septembra pre bezdomovcov zorganizovali v Zátoke pokoja aj opekačku a keďže prichádzajú chladné dni, chystajú pre nich októbrový zber ponožiek.

Dobrovoľníctvo prinieslo Alžbete do života pokoj. A aj keď sa na pomoc bezdomovcom okolie neraz pozerá skrz prsty, hovorí, že ju to neodrádza.

„Tí ľudia sú akí sú, ale sú to ľudia a treba sa k nim správať úctivo. Vypočuť ich treba, povzbudiť, pohladiť,“ povedala.

Svoj voľný čas delí medzi opatrovanie nevládnych, potravinovú pomoc, kostolík a záhradu. Najmilšou kratochvíľou sú ale jej tri vnúčatá a dve pravnúčatá.

„Ja som šťastná každý deň,“ dodala.