Viera Kováčová

Pani profesorku gymnázia sme zobudili. Obyčajne síce vstávajú s manželom skoro ráno, ale dnes si pospali do pol deviatej, kým sme nezazvonili my. Poprosila nás o akademických dvadsať minút a vyšla nám v ústrety sympatická, dokonale upravená dáma.

Najskôr bola prekvapená z nás i z ocenenia, ale prvotné rozpaky vystriedal srdečný rozhovor.

Pani Vierka je už na dôchodku, ale stále sleduje osudy svojich žiakov. S niektorými si píšu, s mnohými sa stále ešte i vídajú. Učila ich chémiu a fyziku. Hovorí, že bola prísna, potom sa opraví a povie, že skôr dôsledná. Bola presvedčená, že chémia a fyzika sú tie najdôležitejšie predmety, ktorým sa žiaci musia naplno venovať. Neskôr si ale uvedomila, že nie každé dieťa tieto predmety bavia, no má šancu vyniknúť v inom odvetví. Snažila sa byť empatickou a vnímať i to, ak žiaci prežívali práve ťažšie obdobie a prejavovalo sa to v príprave na vyučovanie. Ak sa ale na niečom dohodli, vždy to muselo platiť.

Na dôchodok si zatiaľ ešte len zvyká. Stará sa o vnuka a o mamu. Škola, presnejšie kontakt s ľuďmi, jej ale veľmi chýba a rozhliada sa, do čoho by sa na dôchodku mohla zapojiť.