Miroslav Kukla

Už sa nám párkrát stalo, že ocenenie prebehlo doslova expresne, dokonca na ulici, ale dnešok bol v rýchlosti neprekonateľný. Kto vie, možno to súviselo s tým, že sme oceňovali na pôde Strednej odbornej školy dopravnej a tu by možno bola rýchlosť i pochopiteľná.

Medzi odborníkmi na dopravu sme však neoceňovali učiteľa odborných predmetov, ale kňaza Miroslava Kuklu, ktorý tu na škole pôsobí ako učiteľ náboženskej výchovy.

Venoval nám len kratučkú chvíľu počas prestávky. Sotva sme stihli jednu spoločnú fotku pred naleštenými cestnými veteránmi a pán farár sa lúčil.„Ja musím ísť, lebo už zvonilo,“ stihol povedať a ponáhľal sa hore na poschodie za svojimi žiakmi. Tipovali sme, že na dopravnej škole bude tentoraz reč o nevyspytateľných cestách.

Miroslavova cesta do Trenčína viedla z Nitry. Za kňaza ho vysvätili pred osemnástimi rokmi. Kňazské povolanie je podľa jeho slov dar, ktorý je potrebné ďalej rozvíjať. Jeho srdcovou záležitosťou sú kresťanské spoločenstvá, lebo sám z takého spoločenstva vyšiel. Je tým typom kňaza, ktorý hľadá cesty, ako tmeliť farské spoločenstvá a priblížiť sa k mladým ľuďom i rodinám. Spoluorganizuje výlety, dovolenky, opekačky alebo silvestrovské akcie. Kňaz by podľa neho nemal zostať iba v kostole, ale mal by, obrazne povedané, vyjsť do ulíc.„Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že stačí byť v nedeľu v kostole, a to je všetko. Lebo takto oslovíme našich ľudí, ale nikoho ďalšieho neprebudíme,“ povedal pred časom v rozhovore pre Katolícke noviny.

S Miroslavom sme sa stretli ešte raz. Navštívili sme ho na fare, kde nám dal ocenenie pre ďalšieho výnimočného človeka. Okolo vchodu bolo všade veľa kvetov. Janka neodolala a tú pestrú výzdobu pochválila.„To som si všetko sám vypestoval. Kvety pri Panne Márii, to je moja najväčšia láska,“ povedal a srdečne sa s nami rozlúčil pred vchodom.