Jana Suchárová

Silvia, predavačka z obchodu, ocenila svoju staršiu kolegyňu Janku.

„Ja som to vedela, ja som to vedela,“ tešila sa Silvia za pokladňou a pozorovala prekvapenú kolegyňu, ktorá ustarane vychádzala zo skladu. Nebola nahnevaná, len zaneprázdnená, lebo v obchode je vždy čo robiť. Zvlášť, ak vám na štyri mesiace vypadne kolegyňa kvôli chorobe. Treba dopĺňať tovar do regálov, nosiť ho z rampy do skladu, skontrolovať, či šoféri vyložili, čo mali a popri tom ešte vybaviť rôzne papierovačky. K tomu všetkému treba obslúžiť zákazníkov, odpovedať na tisíc otázok a nie každý zákazník obchodu je príjemnou návštevou.

„Chodí sem jeden taký ukecaný, čo má stále hlúpe narážky. Príde aj trikrát za deň a mudruje,“ konštatuje Jana. Naproti tomu má obchod našťastie viac takých stálych návštevníkov, ktorých vidí rada.

Sú príjemní, slušní a vtipní. Rada sa na zákazníkov usmieva, no niektorí sa na jej úsmev pozerajú nedôverčivo, akoby si mysleli, že ich chce úsmevom len obalamutiť a oklamať.
Koníčky veľmi nepestuje, lebo z práce príde uťahaná a už na ne nemá energiu. Chodieva však postrážiť vnúčatká, dve dievčence a dvoch chlapcov. To je jej najmilší koníček. Spomína na výlety s nimi k mame do Brezovej pod Bradlom. Sťažuje sa, že nevie, čo im napiecť a navariť, lebo vraj novodobé deti majú katastrofálne mlsné jazýčky. Klasickými buchtami sa im babina už nezavďačí. V kurze nie je ani guláš, segedín či rezne. „Ony by najradšej všelijaké špeciality. To, za čím sme sa my išli zblázniť, im už nič nehovorí,“ posťažuje sa. Vzápätí sa ospravedlní a ide medzi regále za zákazníkom, lebo ten je prvoradý.