Ján Ondračka

Jedna z najmalebnejších trás, akú sme absolvovali pri hľadaní oceneného, bola cesta do Hrabovky, alebo skôr na Hrabovku, lebo za učiteľom hudby z trenčianskej ZUŠ-ky sme merali cestu do kopca nad Trenčín. Odmenou nám bol nádherný výhľad na údolie, v ktorom leží mesto s dominantou pripomínajúcou jeho slávnu históriu.

Jána Ondračku sme zastihli v rodnom dome pod košatou brezou. Učitelia hudby učia popoludní. Otvoril nám umelec s rozpustenými vlasmi. Sotva sme stihli pozdraviť, zmizol v dome a vzápätí nám vyšiel naproti s úhľadným účesom.

Janči učí desať rokov na Súkromnej základnej škole Novomeského v Trenčíne a tiež v Dubnici hru na klavíri a predmet hudba a počítač. Ku hre na klavíri ho doviedol otec.

„Asi potreboval korepetítora, lebo on bol trubkár. Doviedol ma do umeleckej školy a už mi to prischlo,“ spomína.

Základnou kompetenciou učiteľa hudby podľa neho nie je ani tak trpezlivosť, ale empatia. Snaží sa na svojich žiakov netlačiť, ale hľadá spôsob, ako ich pre hudbu získať.

„Tie hodiny sú skôr voľnejšie, veľa sa spolu i rozprávame a snažím sa ich získať pre hudbu, ktorú i ja rád počúvam. Takú, o ktorej si myslím, že sa im bude páčiť,“ povedal. Dodal, že deti vo všeobecnosti veľa hudby nepočúvajú, o klasike ani nehovoriac.

Pýtali sme sa, či nemal ambíciu pôsobiť v nejakom hudobnom telese. Odpovedal, že snáď v puberte ako každý sníval o kariére hudobnej hviezdy, ale dnes tú ambíciu nemá.

„Pani riaditeľka ma stále volá spievať do Trenčianskeho zboru, ale odolávam. Som vyťažený učením. Možno ma raz presvedčí,“ dodal.

Ján miluje jazz a funky a, samozrejme, púšťa si i klasikov. Hudba je jeho povolaním i koníčkom. Na chalupe relaxuje aj kosením trávy, ošetrovaním ovocných stromov a pestovaním zeleniny.

PS: Nominoval svoju šéfku, ktorá ho lákala do speváckeho zboru. V liste pre ňu jej podsunul nápad, že by nás mohla skúsiť získať pre svoj spevokol.