Jozef Ďuráči

Jožko Ďuráči nie je v Trenčíne, a najmä medzi milovníkmi folklóru, neznámou osobnosťou. Roky zbiera a reštauruje staré dotrhané kroje i rôzne artefakty súvisiace s folklórom a históriou prostého, pracovitého ľudu. V záhrade rodinného domu sa vyníma nedávno zreštaurovaný kríž. Dozvedáme sa, že podobných pamiatok majú plný dom. Osobitné miesto medzi nimi zaujímajú historické kroje, ktoré Jojo viackrát vystavoval aj na hrade.

Manželka nám ponúkne posedenie s občerstvením v záhrade a porozpráva o manželovej záľube. Zoznámili sa vo folklórnom súbore a hoci ona už netancuje, on stále vystupuje. Ich lásku k folklóru zdedili aj deti a vnúčatá. Na folklórne festivaly chodia spolu – celá rodina.

Spoločnosť v záhrade nám robí aj temperamentná sučka Bela, ktorej chýbajú už len ovečky, aby mala koho zaháňať. Gazda prichádza o dvadsať minút. Šibalský úsmev, ruky ako dve lopaty a jemne nahor vykrútené fúzy. Spoznávame v ňom jedného z partie veselých chlapov z FS Škrupinka.

Jojo je chlapec zo soblahovského majera. Vyštudoval poľnohospodársku školu a absolvoval aj bačovský kurz. Dokonca učil študentov i starých bačov ovčiarstvu. Práve tu počúval piesne z celého Slovenska a obdivoval remeselnú šikovnosť obyčajných ľudí. Odmalička vnímal všestrannosť prostých ľudí, ktorí si museli vedieť postaviť dom, opraviť šatstvo, dopestovať úrodu i dochovať hospodárske zvieratá. V rodine sa zachovávali tradičné zvyky a práve tam niekde siahajú korene jeho lásky k folklóru a etnografii, ktorej sa venuje už viac ako štyridsať rokov.

Soblahovský sváčko nás privíta, ani chvíľu neváha a píše nomináciu svojmu súpútnikovi a folkloristovi Vladovi.