Monika Ševčovič

Na „sedmičke“, základnej škole na Sihoti, sme mali šťastie. Zástupkyne riaditeľa školy nás zaviedli až pred triedu ocenenej učiteľky. Zaklopali sme, vošli a pani učiteľka nás síce nevedela hneď zaradiť, ale dovtípila sa, že ideme oceniť jej žiakov. Nuž, ani učiteľky nevedia všetko. O to bolo prekvapenie väčšie, keď sme vysvetlili, že ideme za ňou osobne.

Monika Ševčovič prácu s deťmi miluje. S každou generáciou, ktorú prevedie od prvého po štvrtý ročník, má až materinský vzťah. Pamätá si všetky deti a ony si pamätajú ju a hlavne zážitky, ktoré im sprostredkuje. Chodí s deťmi do divadla, do kina, do zoo, na výlety.

Tvrdí, že na aktivitách mimo školy sa o deťoch dozvie oveľa viac ako pri vyučovaní. Uvoľnia sa a sú otvorenejšie i smelšie.

„Na tom prvom stupni, koľko lásky vy im dáte, ony vám dvojnásobne vrátia. Keď odchádzajú po štvrtom ročníku, poplačem ako sopľavé dieťa,“ hovorí učiteľka. Dodá, že jej deti na ňu nezabúdajú ani keď sú už vo vyšších ročníkoch. Pribehnú sa k nej objať i na ulici. To sme napokon zažili i my, keď nás sprevádzala von zo školy. Pri jedálni na ňu skočil kŕdeľ odrastených detí a išli z nej vymačkať dušu s hurónskym: „Pančelkáááá!“

Voľný čas delí medzi dcérku, ktorá začína v prvom ročníku na strednej, a medzi prípravu na vyučovanie.

„Zisťujem, čo budeme robiť na výtvarnej, na telesnej, aké iné aktivity si vymyslím na slovenčinu či matematiku,“ hovorí. Často hľadá inšpiráciu na sociálnych sieťach, na profiloch kolegov, a postupy upravuje tak, aby vyhovovali potrebám jej druháčikov.

Pani učiteľku nemôžeme dlho zdržovať a poprosíme ju o spoločnú fotku. Vraj ju môžeme použiť, len ak je na nej pekná. Je.