Katarína Husárová

O ďalšej ocenenej sme najskôr vedeli len to, že je milou a ochotnou poštovou doručovateľkou, ktorá doručuje poštu na Soblahovskej ulici. Našťastie išla okolo nás zázračná starenka a tá vedela, že poštárku volajú Katka. Je s ňou vraj veľmi spokojná, lebo poštárka neľutuje čas ani námahu, aby ľuďom doručila poštu až pred dvere, počkala na nich, či im dokonca vzala zásielku na poštu.

„Tá je úžasná. Doletí na tom svojom bicykli ako Fittipaldi, každému doručí, čo treba, a ide ďalej. Je veľmi šikovná,“ pochvaľuje si poštárku pani Kozinková a dá nám na ňu telefónne číslo. Pani Katka nám zdvihne na prvý raz a počká nás pri neďalekom supermarkete.

Katka je trochu vyľakaná, prekvapená, zaskočená a nevie, čo povedať. Navyše nemá čas nazvyš, lebo ešte má pred sebou veľa adries. Má na starosti okolo deväťsto odberných miest a je sa čo obracať, či prší, či sneží.

„Mám pršiplášť, keď treba. Keď sneží, ideme pešo,“ podotkne poštárka. Doručuje poštu už pätnásť rokov a vôbec nechápe, prečo ju niekto ocenil, veď si len robí svoju prácu.

„Ja mám tú robotu rada. Stále som vonku, v pohybe, nesedím. A ľudí mám milých, nemôžem si sťažovať,“ povedala. Po rokoch na pošte ju už žiadna zásielka veľmi neprekvapí. Najkurióznejšie, čo doručovala, boli včely v perforovaných obálkach.

Relaxuje najradšej vonku na prechádzke alebo pri čítaní dobrej knihy. Berie všetky zaradom z otcovej knižnice. Deti má odrastené a manžel poslúcha. Už by nedbala, keby prišli aj vnúčence, no mladí sa do rodičovstva vraj dnes príliš neženú, a tak si ona bude musieť počkať.

Práca ale nepočká a sotva sa stihneme rozlúčiť, Katarína trieli na bicykli ďalej. Ako ten Fittipaldi.