„V začiatkoch bolo treba určitú mieru entuziazmu. Najväčšou výzvou bolo nájsť odborníkov, ktorí by na škole prednášali.“ „Dnes mám z toho dobrý pocit, kus dobrej roboty zostane.“
Miroslav Malay
Povolanie: lekár FBLR
Lokalita: Trenčín - Sihoť I
Dátum ocenenia: 12. 8. 2026
„V začiatkoch bolo treba určitú mieru entuziazmu. Najväčšou výzvou bolo nájsť odborníkov, ktorí by na škole prednášali.“ „Dnes mám z toho dobrý pocit, kus dobrej roboty zostane.“
Nájsť vedúceho Katedry fyzioterapie Fakulty zdravotníctva Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka bola trochu detektívka. Najskôr sme sa tesne minuli v budove vysokej školy. Tam nám poradili, že možno bude vo vojenskej nemocnici, kde v ordinácii trávi veľa času. Vo Vojenskej nemocnici v centre mesta ordinoval pán doktor pravidelne a často, ale tento rok skončil. V máji. Pátrali sme po jeho domácej adrese a úspešne našli vchod jeho domu na sídlisku Juh. Doma sme ho ale nezastihli. „Manžel je v práci,“ povedala nám jeho manželka do vchodového telefónu. Vzápätí navrhla, že mu zatelefonuje a dohodne nám stretnutie. Vraciame sa teda na Sihoť k budove vysokej školy, kde už na nás čaká pán docent.
Miroslav Malay je jedným z architektov trenčianskej katedry fyzioterapie. Do Trenčína sa presťahoval zo Zvolena a ako vojenský lekár pôsobil i vo Vojenskej nemocnici. Odbor, ktorý spoluzakladal, sa počas rokov fungovania rozvíjal do súčasnej podoby.
„V začiatkoch bolo treba určitú mieru entuziazmu. Najväčšou výzvou bolo nájsť odborníkov, ktorí by na škole prednášali. Pre ľudí z praxe, často zo súkromnej praxe, je to časová i ekonomická strata,“ spomína vedúci katedry.
Problémom boli i priestory. Začínali na jednej z miestnych základných škôl. Dnes sídlia fyzioterapeuti v modernej budove, medzi učiteľmi je veľa mladých odborníkov.
„Dnes mám z toho dobrý pocit, kus dobrej roboty zostane,“ povedal s uspokojením.
Miroslav Malay je okrem práce v škole aktívny i v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov ako predseda oblastnej organizácie a je tiež členom prezídia Zväzu vojakov. Jeho otec bol príslušníkom II. československej paradesantnej brigády v ZSSR a jeho rozprávanie o bojoch, ako i spomienky babičky na obdobie SNP, v ňom vzbudili záujem o históriu a zvlášť o obdobie druhej svetovej vojny. Svoj čas venuje i zbieraniu a publikovaniu informácií o tomto období súvisiacich s trenčianskym regiónom. Je jedným zo spoluautorov publikácie Nezabudnime, ktorá mapuje pamätníky, pomníky, pamätné tabule a náhrobníky venované obetiam 2. svetovej vojny v okresoch Trenčín a Bánovce nad Bebravou.
Najradšej ale relaxuje s vnúčatami. Hodiny strávené za počítačom kompenzuje prechádzkami.