Andrea Humecká

Dostať sa k pani Anne bolo skutočne netradičné. Pôsobí v nemocnici v Trenčíne, býva v Drietome, no dostali sme echo, že ak ju chceme nájsť, bude na dovolenke, a to v neďalekom kúpeľnom mestečku Trenčianske Teplice. Nie však v hoteli alebo penzióne. Nájdeme ju v Domčeku na strome.

Zážitkové ubytovanie v dvoch Domčekoch na strome je vyhľadávané už roky. Cestou k nim sme sa trošku aj zadýchali, veď sme 15 minút šliapali do poriadneho kopca! Spočiatku sme kráčali po chodníku v lese nad kúpeľným parkom. Priamo pod našimi nohami tiekla kedysi voda do vodnej elektrárne. Bola vybudovaná v roku 1920 podľa projektu púchovského inžiniera Alojza Horu. Prívodný kanál z časti Baračka s minimálnym spádom viedol až k malej elektrárničke na druhej strane parku. Po naplnení retenčnej nádrže sa voda dostávala do druhej budovy, kde roztáčala turbínu a vyrábala elektrinu. Práve táto budova (dnes kultúrna pamiatka) však paradoxne pôsobí veľmi esteticky (ak si odmyslíme to, že je zanedbaná a mocne kričiaca po rekonštrukcii), vôbec nie technickým dojmom. Minuli sme retenčnú nádrž i elektrárničku a o chvíľu sme sa napojili na značený náučný chodník. Netrvalo dlho a pred nami sa vynoril prvý z domčekov. Hoci bolo 9:00 hodín ráno, na jeho terase bol už čulý ruch. Zdola sme zakričali do korún stromov, či sa tam nenachádza pani Aďka. Dostali sme negatívnu odpoveď a pobrali sme sa k druhému domčeku. Zdiaľky sme videli pohyb na terase. Boli sme presvedčení, že obyvatelia druhého domčeka tiež už vstali. „Dobré ráno, pani Aďka!” volali sme pod domčekom. No až po piatom volaní sa objavila pani v pyžame, ktorá nerozumela, čo tam robíme v čudných habitoch a vykrikujeme jej meno. Na naše prekvapenie, všetci obyvatelia ešte spali a my sme ich zobudili. Naveľa sme pani Aďku presvedčili zísť po drevených schodoch až k nám. V domčeku bola na pobyte už štvrtý raz, no my sme boli pre ňu neobvyklou novinkou. Ospravedlnili sme sa, že sme zobudili ju a aj jej netere z Bratislavy.

Prezradila nám, že s Dušanou, ktorá ju nominovala, sa v aute cestou do práce veľa nasmejú. Aj v práci sa snaží odľahčiť situácie, ale niektoré sú veľmi vážne, takže je to náročné. Na infekčnom pracuje už 35 rokov. Žije v rodinnom dome s veľkou záhradou, kde je stále čo robiť. No aj tak si nájde čas ísť s priateľkami na jogu alebo na bicykel.

Nechceli sme viac vyrušovať a pobrali sme sa k autu druhou, kratšou cestou. V duchu sme dumali, či sa (v tomto projekte v poradí už tretie) topánky hlavného ceremoriára kamenistým, strmým až nehostinným chodníkom nerozpadnú…