L. T.

Náš ocenený, ktorý nechce mať uvedené celé meno, je vzácny človek. Je pripútaný na invalidný vozík, no i napriek tomu pomáha iným. Je členom svetského františkánskeho rádu. Pravidelne navštevuje hospic, aby sa tam modlil pri lôžkach nevládnych i zomierajúcich alebo ich len v tichosti držal za ruku, podal im vodu, utrel tvár.

„Hlavne som tých ľudí počúval. Veľa chceli rozprávať o živote,“ povedal.

Za jednou pacientkou chodí pravidelne každý deň. Ona nedokáže komunikovať. On jej posvätným olejom urobí kríž na čelo a na ruky a potom sa pri nej modlí.

L. má veľmi príjemný mikrofonický hlas. Je trpezlivý a vyžaruje neuveriteľný pokoj a sústredenie. Je skromný a ani sa nechce prezentovať ako jeden z ocenených. To, čo robí pre iných, považuje za svoje poslanie, radosť a naplnenie.

„Mojou hlavnou prácou je adorácia v kaplnke. Modlím sa za celý hospic, za zamestnancov, za všetky potreby, ktoré sú, aby všetko fungovalo tak, ako má,“ hovorí a dodá, že to dostal ako povolanie. Vnuknutie prišlo po prečítaní knihy od človeka, ktorý prežil klinickú smrť. Keď sa dočítal, že v Trenčíne sa otvára hospic, správa ho zaujala a začal sa oň zaujímať.

Prvou jeho prácou bolo povzbudzovať rehoľné sestry. Absolvoval školenia, ako sprevádzať pacientov a tento rok je to už dvadsať rokov, čo tu našiel naplnenie.

„Ja som dovtedy žil svetským životom, ale to naplnenie Bohom je niečo, čo je viac než čokoľvek iné. Neviem to opísať, vysvetliť slovami. Všetko, čo mi kedy svet ponúkal, je oproti tomu ako keby nič.“

Na jeho žiadosť spoločnú fotografiu nezverejňujeme, ale sme vďační, že nás prijal a podelil sa o svoj príbeh.

Ktovie, možno sa naše cesty ešte stretnú pri inej príležitosti.