Mária Mikulová

Sedím na lavičke a čakám na kolegyňu Silviu, ktorá išla zaparkovať našu „lentilku“, elektromobil. Všimne si ma Marek Jančo, fotograf, ktorý okom fotoaparátu dokumentuje život v Trenčíne. Talár sa mu zdá v tomto prostredí zaujímavý, spýta sa, či môže a vzápätí urobí pár záberov. Vysvetlím mu, akého projektu som súčasťou. Ponúkne sa, že nám urobí fotoreportáž. Prečo nie?

Oceňovať predavačky priamo za pultom je trochu stres. Predavačka jedným okom kontroluje, či niekto zo zákazníkov nepotrebuje poradiť či zaplatiť a neraz za chrbtom cíti prísny pohľad šéfa. Ani u Majky to nebolo inak. Zákazníci stáli v rade pred pokladňou a my sme museli počkať. Až keď ju za pokladňou vystriedala kolegyňa, dopriala nám chvíľu medzi regálmi a my sme jej mohli odovzdať pozdrav od známej. Tipovala, že nás poslala Silvia, mladá predavačka z neďalekých potravín, lebo vraj už jej bláznivé nápady dobre pozná a zhodou okolností videla, ako sme ju v predajni oceňovali. Tesne vedľa. Poslala nás síce predavačka z potravín, no bola to Silviina najstaršia kolegyňa Janka. S Majkou si padli do oka v predajni a skamarátili sa. Jedna druhú vypočuje, posťažuje sa, poradí.

Majka najradšej relaxuje na kolieskových korčuliach a rovnako rada sa v lete opaľuje. Pri bazéne u sestry.

Život sa snaží vidieť z tej lepšej stránky. „Čo ti chýba? Ráno sa zobudíš, sama si uvaríš kávičku, v pokoji ju vypiješ,“ hovorieva svojej kamarátke Janke. Tá ju obdivuje aj pre jej energiu a činorodosť. Aj Majka by ocenila najradšej späť svoju kamošku. Keby vraj bolo takých ľudí v Trenčíne viac, žilo by sa tu lepšie. Pravidlá projektu trenČIN však spätnú nomináciu nedovoľujú. V jej okolí je však veľa negatívnych ľudí, a tak si musí rozmyslieť, za kým nás pošle. Dáme jej na to deň.

Po ceste z obchodu stretáme Aničku, ktorú sme oceňovali pred týždňom. Stihne sa požalovať, že dnes sa jej nepodarilo predať veľa časopisov a tiež, že už budúci týždeň sa vráti jej milovaná mama, čiže sestra Margita, z kúpeľov. Kolegyňa Silvia jej ide kúpiť pizzu do obchodu pred nami. „Najradšej mám slaninovú,” povie Anička a hneď sa sťažuje predavačovi, že dnes nič nezarobila. Ten Aničku dobre pozná, ale odpovedá jej s výčitkou: „A čo sa čuduješ? Veď je ešte len predpoludnie! Ja musím robiť až do večera! Aj ty by si mala, Anička, potom by si zarobila viac!“

Snažím sa ešte dovolať štvrtej ocenenej, no telefón mlčí. Zajtra skúsime znova.