Gabriela Kutlíková

Šťastie chodí niekedy s nami. Stojíme pred panelákom ocenenej špeciálnej pedagogičky. Vieme jej meno, ale nevieme sa dozvoniť. Púšťam si nahlas diktafón, v ktorom by som mal mať uložený telefonický kontakt na ocenenú. V momente, keď pri diktovaní čísla padne jej meno, z vchodu vychádza mladá žena s dvoma dievčatkami. Zbystrí pozornosť a prekvapene sa pýta, koho hľadáme. Práve počula meno svojej mamy. Vysvetlíme jej situáciu a ona sa ide pozrieť, ako na tom mama je. Chystajú sa totiž na prechádzku s manželom a vnučkami.

Prekvapenie je dokonalé. Pred vchodom paneláku odovzdáme prekvapenej Gabriele ocenenie i šerpu. Keď sa dozvie, kto ju ocenil, tisnú sa jej do očí slzy. Danka i Aďka jej prirástli k srdcu a berie ich ako vlastnú rodinu.
Už je pár rokov na dôchodku, ale stále myslí na deti i rodičov, s ktorými sa stretla. Ich osudy sa jej dodnes dotýkajú a s mnohými ešte sporadicky udržiava kontakt. Práca špeciálneho pedagóga si vyžadovala okrem vedomostí aj veľkú dávku trpezlivosti. Pýtame sa, kde ju brala. So smiechom sa priznáva, že niekedy mala veru chuť do niečoho poriadne kopnúť.

Najradšej relaxuje v lese medzi stromami a jej najväčšou radosťou i koníčkom sú vnúčatá. Majú ich päť. Trojicu utešených dievčatiek sme stretli spolu s dcérou Hankou.