Viera Briestenská

Pani Viera nás nečakala, ale vedela, kto sme, lebo ocenená bola pred dvoma dňami i jej dcéra Viktoria. Tá si mamu v rovnakej situácii vychutnávala. Pozvali nás na kávu a domáci makovník. Vierka začala rozprávať svoj príbeh, ktorý občas vtipnými bonmotmi komentoval jej manžel Milan.

Domáca pani chcela pôvodne študovať umeleckú priemyslovku, no skončila ako chemička. Umenie si ju nakoniec našlo. Dvadsať rokov bola dušou kreatívneho obchodu s remeselnými výrobkami Dora, ktorý zahŕňal i kaviareň, knižnicu a umeleckú galériu. Ani netuší, koľko vnímavých detí tento ňou vytvorený svet formoval a koľkým ľuďom vnášala do života poéziu a fantáziu.

Dnes navrhuje dizajn oddychových záhrad, nábytku, domov. Hoci svoj výtvor prispôsobuje naturelu zákazníka, má svoj rukopis. Záhrady má rada divoké, v ktorých víťazí príroda nad geometriou. Jej obľúbeným dekoračným prvkom domov je vitráž. Fascinuje ju farebná hra svetla v interiéri. I u nej doma nás zaujme vitráž verandy. Hádže farebné prasiatka na podlahu i na srdce z dreva starej marhule, ktorá kedysi stála v záhrade Vierkinej mamy. Do maminho marhuľového srdca je horúcim cínom vytvorený strom a na ňom šesť marhúľ – jej šesť detí. Každý detail, každé dielo zavesené na stene, či postavené na nábytku, má svoj zaujímavý príbeh. Niektoré si domýšľame, o iných nám s humorom rozpráva pani domu.

Káva je dopitá, makový závin zjedený. Domáci sa chystajú do záhrady osadiť úle pre včely. Lúčime sa s prísľubom, že zajtra ráno bude mať vymyslené, ku komu nás pošle.