Jana Trembecká

V základnej škole na Dlhých Honoch sme našu ocenenú našli v prvej triede. Zaviedol nás k nej sám pán riaditeľ a na kolegyňu prezradil, že okrem vyučovania a besiedok, ktoré s deťmi organizuje, vedie aj krúžok ručných prác a keramický krúžok. „Bodaj by bolo takých učiteľov čo najviac,“ dodal.
Do prestávky zostávalo iba päť minút, a tak nám dovolil vojsť do triedy. Učiteľka prváčikov na nás hľadela ako na zjavenie: „Fíha, to som zvedavá, kto ste a čo ste prišli?“

Pre Janku to nie je prvé ocenenie. Rukou jej už potriasal i primátor a dokonca bola ocenená aj Jánského plaketou ako šesťdesiatnásobná darkyňa krvi. Ocenenie tohto formátu však rozhodne nečakala. Deti zatlieskali a vzápätí zazvonilo na prestávku.
V kabinete sme sa ani nestihli poriadne porozprávať a už musela späť na hodinu, lebo prváčence sú ako živé striebro, nevydržia nečinne sedieť.
Pani učiteľka učí tridsaťšesť rokov a v laviciach jej triedy už sedia i deti jej prvých žiakov.
Rada číta, chodí na turistiku, pracuje s hlinou, vedie tvorivé dielne pre deti i rodičov a veľmi rada tancuje.
Keď ju prosíme o spoločnú fotografiu s deťmi, jej stačí zvolať: „Kuriatka moje, poďte ku mne.“ Deti sa ozlomkrky rútia vyobjímať svoju učiteľku, ktorá podľa nich vôbec nie je prísna.

Nominácie nám odovzdá na druhý deň v centre Trenčína pri synagóge. Prváčence boli na exkurzii u mestských policajtov. Dostávame dva úhľadne vypísané nominačné listy. Pôjdeme do knižnice.