Vladimír Staňák

Na tzv. Námestí susedov sme už boli včera, no dnes sme si išli pre nomináciu k pánovi Petrovi Kolárikovi. Jeho dom sa do rána zmenil. Kým včera to bol obyčajný dom v zástavbe, dnes to bol dom od hora až dolu vyzdobený plagátmi a banermi, ktoré všetky hovorili to isté – pán Kolárik oslavuje 50 rokov. Prišlo nám to zvláštne, ale pán Kolárik nám vysvetlil, že to mu spravil práve pán, ktorého nominoval. Bol to sused, s ktorým trávi dennodenne čas.
V danej chvíli nebol doma, ale my sme skúsili ísť oceniť inú linku o ulicu ďalej a keď sme nepochodili, vrátili sme sa a zložili sme sa na múriku v tieni. Akosi nám v tom teple došli sily. Mali sme šťastie. Práve vtedy prišiel pán Vladimír domov. Oceňovanie neprebehlo celkom klasicky, lebo samotný pán Peter bol prítomný. Bráško oceňovaniu najskôr nerozumel, ale keď sme mu to vysvetlili, prijal ho. Hoci to nechcel dať najavo, cítili sme, že je dojatý. Bolo vidno, že Peter preňho veľa znamená. Obaja spolu s rodinami chodia roky na dovolenky, trávia čas na spoločnej ulici, bicyklujú.

Pán Vladimír prezradil, že už má dve vnúčatá, hoci na to vôbec nevyzeral. Vyzdvihoval, ako dobre sa im žije so spoločnými susedmi, ako spolu budujú tzv. Námestie susedov, teda verejný priestor so zeleňou, ktorý si vylepšili lavičkami, ohniskom, pieskoviskom a ihriskom pre deti.

Pán Peter bežal domov pre svoju šerpu, aby si spravil fotografiu s „ošerpovaným“ pánom Vladimírom, čo bolo veľmi milé. Naviac, keďže mal 50, nám jeho mamina priniesla koláčiky.